PSYCHOLÓGIA

Psychológia - obsah

2011-02-24T23:27:00.000-08:00

Náboženská morálka

2010-10-21T02:21:00.000-07:00

Náboženská morálka. Hriech a vina, odpustenie, svedomie (dobro, zlo a mravnosť, morálny vývoj, popis a výklad fenoménu svedomia, popis a výklad fenoménu viny, druhy viny a spôsoby zaobchádzania s vinou)

Dobro, zlo a mravnosť
Náboženstvo je spravidla pokusom riešiť problém zla.
Ide pri tom o dve témy:
1.) hľadá sa odpoveď na otázky prečo vôbec zlo existuje, odkiaľ sa zlo vzalo, a ako bude prekonané
2.) druhý aspekt problému spočíva v otázke, ako sa so zlom vyrovnať, uniknúť mu.

Hlbší pohľad na problém zla však ukáže, že zlo a (dobro) je plodom náboženstva. Zviera sa môže chovať veľmi sebecky voči inému zvieraťu. Zákon, ktorý bol od počiatku posvätný – odlišuje dobro a zlo. To že sa trápime problémom zla a upíname sa k dobru ja jadrom náboženstva. Ako ukazuje skutočnosť spirituálny zážitok stimuluje mravný postoj a konanie.

V kresťanstve je náboženský zážitok spojený s mravnosťou veľmi úzko. Kresťanstvo ponúka chápanie vzťahu medzi mravnosťou a náboženským zážitkom. Kresťan sa upína k dobru a so zlom zápasí, aby prispel k jeho zničeniu, zatiaľ čo satanista sa s ním identifikuje. Iné riešenie ponúka budhizmus: zlo je klam, ktorému je možné uniknúť. Preukazovanie dobra druhým nepomáha, pretože svoju karmu musí niesť každý sám. Stratégia náboženského zápasu so zlom spočíva predovšetkým v konaní dobra, v hľadaní správnej cesty.

Morálny vývoj
Sú dve najznámejšie teórie morálneho vývoja a to podľa Piageta a podľa Kohlberga.
J. Piaget – sformuloval myšlienku o dvojakom type morálky na základe pozorovania detskej hry:
- štádium heteronómnej morálky – v ktorom je dieťa presvedčené, že dobré je to, čo je v zhode s požiadavkami a pravidlami dospelých: čo nezodpovedá mierke dospelých je zlé.

- štádium autonómnej morálky - významným rysom je tu spolupráca detí medzi sebou. Autonómna morálka sa vyvíja vtedy, keď je jedinec schopný takého rešpektu, že sa v ňom objavuje požiadavka jednať s druhými tak, ako by chcel, aby on jednal s ním.

Kohlberg – rozlíšil tri úrovne, na ktorých sa morálny vývoj odohráva.
Každá z nich je rozdelená do dvoch štádií:
Úroveň predkonvenčná:
- Štádium prvé: Orientácia na trest a poslušnosť – každá činnosť, ktorá sa trestá je zlá. Konanie je určované strachom z trestu.

- Štádium druhé: Inštrumentálne-relativistická orientácia – vyznačuje sa uspokojovaním vlastných niekedy aj cudzích potrieb.

Úroveň konvenčná:
- Štádium tretie: Orientácia na súhlas k určitej osobe - správnosť konania určuje súhlas druhých.

- Štádium štvrté: Orientácia na právo a poriadok – autorita, zachovávanie sociálneho poriadku tvorí orientačný rámec. Charakteristické pre človeka v tomto štádiu je lipnutie na presnom dodržaní litery zákona.

Úroveň postkonvenčná:
- Štádium piate: Orientácia na zákonné správanie a spoločenskú dohodu – významným bodom je konsenzus. Právo je otázkou meradla hodnôt a názorov. Mimo zákona sa povinnosti zakladajú na voľnej dohode.

- Štádium šieste: Orientácia na všeobecne platné etické princípy – významnú úlohu zohrávajú individuálne zásady, vychádzajúce zo zásad univerzálnych.

Popis a výklad fenoménu svedomia
- svedomie má veľmi významnú úlohu v myslení a rozhodovaní človeka
- psychológia náboženstva analyzuje svedomie vzhľadom k náboženskému prežívaniu a rozoberá funkciu, štruktúru a zrelosť svedomia
- z psychologického hľadiska svedomie je akési vnútorné posudzovanie hodnoty vlastných činov človeka. Uschopňuje človeka cítiť zodpovednosť za vlastný život.
Rozlišujú sa tri zložky svedomia:
1.) obsah (morálny predstavy – vedomosti o dobre a zle)
2.) uplatnenie ( aplikácia morálnych princípov na konkrétnu situáciu)
3.) zážitok (prežívanie varovania, pobádania, alebo výčitiek)

Z vývinovo-psychologického hľadiska je výsledkom procesu zvnútorňovania vonkajších hodnôt a zameraní, ovplyvňované štýlom výchovy, ako aj citovou klímou v rodine. K zvnútorneniu noriem a hodnôt – a tak ku vzniku svedomia dochádza identifikáciou s človekom, ktorý ma u subjektu (spravidla u dieťaťa) veľkú autoritu, ktorý je milovaný. Svedomie dieťaťa je vernou kópiou svedomia modelu: nezáleží tak na tom, aké normy a hodnoty model chce vštiepiť dieťaťu, za aké konania ho odmeňuje či trestá, ako na tom, čo sám skutočne rešpektuje, za aké konanie máva výčitky svedomia. V neskoršom živote, človek na základe skúsenosti dopĺňa a upravuje systém hodnôt, ktorými sa jeho svedomie riadi.

Deprivácia svedomia
- sa prejavuje v zníženom pocite zodpovednosti voči iným, v chýbajúcom pocite viny. Dokazujú to výskumy medzi kriminalitou a svedomím.
Súčasná katolícka teológia považuje svedomie za miesto stretávania s Bohom, za poslednú záväznú normu, ktorá však vyžaduje formáciu. Dôvodom je skutočnosť, že svedomie sa môže mýliť. Vidno to z toho, že u rozličných ľudí v rámci tej istej spoločnosti je svedomie odlišné a jednotlivci zo spoločnosťou uznávaného pravidla uznávajú výnimky.
Háčik je v tom, že so svedomím je možné akoby zjednávať. Človek hľadá dôvody, prečo svedomie nepočúvnuť. Svoje výčitky svedomia po porušení istých zásad sa snaží nejako vydržať, možno aj ľutuje a spolieha sa, že odpustenie jeho nepohodu vyrieši.

Zdravé svedomie

- k zdravému svedomiu patrí určitá miera starostlivosti pri preskúmavaní vlastných činov, ich následkov. Dobre to vyjadruje výraz – spytovať svedomie. Superego – má mať primeranú silu a prísnosť, aby vyvážilo naliehavosť pudových želaní, ktoré nemôžu byť všetky uspokojené. Superego – môže byť príliš silné a kruté, zvlášť ako dieťa dostáva určitý typ náboženskej výchovy. Duchovný život človeka, je potom nadmerne sústredený na tému hriešnosti a pripomína svojimi prejavmi obsedantno-kompulzívnu neurózu. Pacienta prenasledujú myšlienka ako napr. obava, že nejakým nedopatrením spôsobí nešťastie a bude potrestaný Bohom. Tieto myšlienky môžu mať podobu nutkavých impulzovv, ktoré spočívajú v tom, že sa pacient niekoľko krát opakovane vracia, aby sa presvedčil, že zamkol, sto krát za deň si umýva ruky a pod. – vždy pri tom poľaví na chvíľu jeho úzkosť.

K presvedčeniu, že sa ťažko previnil, môže človeka priviesť i chorobná endogénna depresia. Obvinenie, ktoré proti sebe pacient vznesie má povahu bludu. Nešťastie, ktoré sa pacientovi prihodí, napr. ťažký úraz, ktorý prijíma ako zaslúžený trest.

Popis a výklad fenoménu viny
Z psychologického hľadiska možno fenomén viny definovať ako subjektívne presvedčenie vzťahujúce sa k minulosti, v ktorom si jedinec myslí, že niečo zavinil; trpí výčitkami svedomia a očakáva trest, resp. má túžbu napraviť škodu. Predpokladom viny je sloboda a zodpovednosť.

Zdroje pocitu viny
Výchova v rodine a vplyv rodičov. Rodič – prehnane kritický, ktorý na všetkom, čo dieťa urobí, nachádza chybu, vypestuje u dieťaťa pocit previnilosti za to, že nie je schopné urobiť nič správne a nič podľa predstáv rodiča. Rodič tiež môže dieťa zaťažiť vinou aj prílišnou zhovievavosťou. Napríklad v prípade postihnutého dieťaťa v snahe uľahčiť jeho situáciu prehliada jeho drobné previnenia a odpúšťa trest, ktoré jeho zdravý súrodenec v takej istej situácii musí podstúpiť. Tým v dieťati môže narastať pocit previnilosti nielen za nepotrestané prekročenie pravidiel, ale tiež za nemoc, ktorá spôsobuje túto nespravodlivosť.

Súdy z okolia. Patria sem rôzne spoločenské predsudky. Napríklad pod vplyvom spoločenského očakávania sa má každá žena vydať, a pokiaľ sa nevydá, je to prejav sebectva – tak vzniká v mnohých ženách silný pocit viny, ktorý súvisí s porovnávaním sa s inými.

Náboženstvo. Jednou zo situácií, v ktorých náboženstvo môže vyvolať pocit viny, je choroba. Ľudia prichádzajú s dobrým úmyslom povzbudiť chorého k nádeji skrze zázrak viery, dúfajú v silu modlitby. Chorý môže prepadnúť pocitu, že ak Boh nekoná zázrak, potom je jeho viera nedostatočná. Myslí si, že ho Boh chorobou trestá.

Druhy viny
Vina v zmysle morálnom – morálka založená na povinnostiach. Ak morálne pravidlá nie sú dodržané, potom nastupujú pocity viny.
Vina v zmysle existenciálnom – vina, ktorú každý človek cíti voči sebe, pretože sa v ňom skrývajú impulzy, sily, ktoré nemôže svojou vôľou zvládnuť.
Falošný pocit viny – je vyvolaný spoločnosťou, vonkajšími tlakmi. Dá sa spojiť s vinou z nenaplnenia povinností.
Skutočná vina – je to vina, ktorá plynie z vedomia, že nevyužívame dary, ktorých sa nám dostalo – nie sme sami sebou, ale napodobňujeme iných. Je to aj vina, ktorá pramení z naozaj rozdeleného života, v ktorom človek neuznáva svoje vlastné hriechy.
Kvantitatívna vina – je vystihnutá výrokom „urobil som chybu“
Kvalitatívna vina - vystihuje ju výrok „som človek hriešny“. Objavuje sa u človeka pri silnom zážitku „vnútorného šoku z osobného stretnutia s Bohom“.
Vedomá vina – je vlastne vinou uvedomovanou
Vina nevedomá – je spojená spojená s udalosťami, ktoré boli vytesnené a s nimi aj pocity viny. Môže byť spojená s agresiou obrátenou proti sebe ( v podobe sebapoškodzovania)
Vina zdravá – vina, ktorú prežíva zdravý človek, nastupuje vtedy, keď sa prehrešil proti normám, zákonu, alebo povinnostiam.
Vina nezdravá – ide o pocity viny, ktoré nie sú adekvátne danému pochybeniu, alebo nastupujú takou silou, že musia byť označené, ako neurotické či psychotické.

Spôsoby zaobchádzania s vinou
Vina je trýznivým zážitkom, nie je ľahké ju uniesť. Presvedčenie, že za všetko sa musí platiť, je zakorenené hlboko v človeku – spája sa s neschopnosťou prijať odpustenie. Ak nie je vina odpustená – potom si vnútro žiada aj jej odčinenie. Je niekoľko foriem splácania viny:
sú to formy náboženské, profánne a patologické.

- Náboženské formy, kde sa zaraďuje predovšetkým spoveď. Ako ďalšie náboženské formy odčinenia viny možno spomenúť púte, asketický život

- Profánne formy – vo svete sa stretávame z rozličnými spôsobmi vykúpenia vín. Stretávame sa s charitatívnymi skutkami, ktoré sú nezištné. Stretávame sa tiež s vykúpením skrze prácu, čo môže byť spojené s útekom do práce, ktorá má zabrániť konfrontácii s vinou. Človek dúfa, že množstvom vykonanej práce zmierni pocity menejcennosti.

- Patologické formy – ide o také zaobchádzanie s vinou, ktorého výsledkom môžu byť rôzne psychické ťažkosti. Ide tu o zbavenie sa vlastnej viny tým, že ju jedinec presunie na niekoho, kto ju vlastne v podstate nespáchal.

Formy náboženského prežívania

2010-10-21T02:17:00.000-07:00

Formy náboženského prežívania (bežné formy náboženského prežívania, mimoriadne náboženské zážitky – všeobecná charakteristika, zjavenie a posadnutosť, entuziastické zážitky, glosolalie, meditačná mystika, techniky navodzovania náboženských zážitkov)

Formy prežívania, ktoré teraz preberieme, nie sú obmedzené na náboženský život, aj keď niektoré z nich náboženstvo jedinečne kultivuje. V každom náboženstve tvoria niektoré z nich charakteristický tvar, konfiguráciu. Každá z týchto konfigurácií má svoje centrum (napr. ústredným zážitkom kresťanstva je láska).

V nasledujúcom výklade sa oprieme o popis „základných foriem náboženského prežívania.
- Úcta- v tomto cite je možné rozoznať bázeň, obdiv, túžbu. V náboženstve je úcta základným zážitkom ktorý je „substrátom všetkého náboženského prežívania“
- Strach – tento cit ostáva, ak zmizne z úcty obdiv a túžba. Moderný človek vie, čo je strach z božstva, ak je prepadnutý v prírode prudkou búrkou.
- Viera a dôvera – tento postoj uisťuje veriaceho o Božej dobrote a ochote pomôcť.
- Nádej – viera uprená do budúcnosti, zvlášť prežívaná vtedy, keď je potrebné odvážne „skočiť“ do neistoty.
- Láska – je najprednejšou zo základných náboženských zážitkov
- Pokoj – stav vnútorného kľudu. Je však rozdiel medzi pokojom ku ktorému vedie oslobodenie od žiadostivosti a ktorý speje k nirváne – a medzi pokojom v kresťanstve, ktorý je daný istotou odpustenia hriechov.
- Radosť – má široké spektrum – od pokojnej radosti počas meditácie, cez veselosť na svadobnej hostine.
- Pokora – je prítomná tam, kde sa veriaci skláňa pred božským Panovníkom a prežíva svoju malosť v porovnaní s jeho mocou.
- Sloboda – patrí k základným túžbam každého človeka.

Formy náboženského prežívania
Pokiaľ ide o formy náboženského prežívania uvádza sa rozlíšenie na:
1.) zážitky potvrdenia – „pociťovanie“ či „poznanie“ pravdivosti vlastného presvedčenia; možno ho rozdeliť na: a) celkový pocit posvätnosti
b) uvedomenie si prítomnosti božstva

2.) zážitky odpovedania - aj božstvo si všíma jednotlivca; člení sa na skúsenosť:
a) spásy (božstvo dá jednotlivcovi spásu)
b) zázraku (jedinec má skúsenosť vypočutej modlitby

3.) zážitky extázy – zahrňuje hlboký pocit vzájomnej blízkosti jednotlivca a božstva

4.) zážitky zjavenia – jednotlivec dostáva správu o želaniach božstva a to pomocou vízii, hlasov. Rozlišuje sa zjavenie ortodoxné – pravé zjavenia zhodné s teológiou a heterodoxné – falošné zjavenia protirečiace teologickým tvrdeniam.
Uvedená klasifikácia sa týka stretnutia s dobrým božstvom. Podobná však platí aj pre „diabolskú náboženskú skúsenosť“ v ktorej dochádza aj k posadnutosti.

Mimoriadne náboženské zážitky
Možno povedať, že medzi bežnými a mimoriadnymi zážitkami neexistuje ostrý predel, jednoznačná hranica. Mimoriadne zážitky sa môžu dostaviť spontánne. Subjekt bol nimi nečakane prepadnutý; takéto prepadnutie zážitok zosilňuje a je považovaný za doklad jeho pravosti, alebo nadprirodzenosti. Môžu byť aj výsledkom dlhodobého úsilia, napríklad dlhoročné mníšske meditácie spojené s prísnou askézou.

Psychologický výklad mimoriadnych zážitkov sa spravidla opiera o pojem zmenené stavy vedomia. Grom rozlišuje dva mechanizmy na základe ktorých dochádza k zmenám vedomia.
Ide o oslabenie a vymiznutie:
a) vedomej aktivity Ja
b) vedomie Ja, ako oddeleného od ne Ja

Zjavenie a posadnutosť
Zjavenie – (čo je zjavenie, viď vyššie 4 bod)
Ak je zážitok zjavenia silný, môže sa na ňom podieľať viac zmyslových modelov, subjekt môže mať zážitky vizuálne, taktilné (vznikajúce pri dotyku). Subjekt môže mať taktiež istotu, že mu bolo niečo povedané, pretože žiadny hlas nepočul a víziu nemal – príslušný obsah sa vynoril v neverbálnej podobe. Takto nezriedka prehovorí svedomie.

Ak vrah, resp. psychiatrický pacient, vysvetľuje svoj čin tým, že mu ho Kristus nariadil, nemusí ísť o lož, mohol mať skutočne halucináciu, ktorá vyjadrila prianie, aby obeť bola mŕtva, pacient by však neuniesol vedomie, že si nič takého nepraje. Otázku, ako konal pacient, rieši niekedy súdny znalec.

Pomerne častý je dojem, že „niekto je tu“: prítomným mohol byť napríklad duch predka, ktorý varoval pred pokušením. Zážitky toho typu – niekedy s náboženským, niekedy s iným obsahom, sa často objavujú pri silnom vzrušení, v situácii ohrozenia (napríklad pomocné zjavenie strážneho anjela) a pod.

Posadnutosť – Hovoríme o nej, ak je jedinec svojimi zážitkami, ktoré chápe ako navodzované z vonku, prípadne démonom, ktorý ho „obsadil“, trýznený. Psychické procesy, ktoré prebiehajú mimo kontrolu jeho vedomia, môžu viesť ku konaniu, s ktorým nesúhlasí, ale nemôže mu zabrániť. Kňaz môže mať ťažkosti, ak ide určiť, či v danom prípade ide o nadprirodzený démonický jav, alebo o jav prirodzený. V tomto prípade je na mieste exorcizmus, v druhom terapia.

Entuziastické zážitky. Glosolália.
- sú charakterizované nadšením, ktoré sa navonok prejavujú hlasovo (výkrik), motoricky (mávanie rukami, spontánne poskakovanie, voľný tanec). Podobné zážitky konania, ktoré často pozorujeme na zhromaždeniach skupín, možno psychologicky vysvetliť disociačným vyviazaním psychických procesov zo sféry vedomia. Ak sa dostanú tieto procesy do sféry vedomia, vzniká v ich nositeľoch dojem, že sú naviazaný duchom. Vyradiť z hry vlastné Ja a plne sa vystaviť pôsobeniu Ducha je v tomto type spirituality deklarovaným zámerom a vedomou snahou: ide o to, dať v sebe priestor „teraz a tu“. Týmto mechanizmom možno vysvetliť plné uzdravenie pri duševných poruchách.

Najznámejším a najbežnejším prejavom entuziastickej spirituality je glosolália – hovorenie jazykmi, považované za dôkaz toho, že hovoriaci bol naplnený Duchom. Ide o vyslovovanie reťazcov slabík tvorených náhodne. Tento jazykový prejav sa nepodobá žiadnemu inému živému ani mŕtvemu prirodzenému jazyku. Podľa psychologických výskumov, pri pokojnom type glosolalikov sa nezistili žiadne psychopatologické prejavy.

Meditačná mystika
Meditácia – zámerné navodený stav telesného a duševného pokoja, za účelom ponorenia sa do vlastného vnútra. Vyznačuje sa prerušením komunikácie s vonkajším svetom.
Meditáciu poznáme:
- obrazná: meditácia s otvorenými očami, ktorá je vhodnou prípravou na vnútorné nazeranie.
- netematická: kde dôležitým prvkom je regulácia dýchania
- biblická: navodzuje proces vnútornej osobnej očisty
- kontemplácia: najvyššia forma meditácie v kresťanskej tradícii, ako vnútorné nazeranie zamerané na postavu, alebo udalosť z Biblie.

Cieľom meditácie, je maximálne priblíženie k Bohu. Dve základné stratégie pri tom spočívajú
a) vo vyprázdňovaní mysle
b) v naplňovaní mysle obsahmi, ktorým je prikladaný najvyšší význam. Tí, ktorí praktizujú meditáciu, či už kresťanskú, budhistickú, alebo inú, často referujú o zážitku mystickej blaženosti. Mystický zážitok – predstavuje vrcholnú formu náboženského prežívania. Podľa teológie sa uskutočňuje mimoriadnym zásahom Boha.

Rozlišujú sa tri základné formy mystiky:
1.) prirodzená
2.) monistická
3.) teistická

Mysticizmus predstavuje subjektívny zážitok človeka, ktorý vníma akúsi kozmickú silu, ktorá ho prevyšuje.
Mystický zážitok má tieto charakteristiky:
- nevysloviteľnosť – mystik má ťažkosti s rozprávaním o prežitých stavoch
- noetickosť – pocit, že získal iné znalosti, napríklad o tajomstve Svätej Trojice, ktoré pred tým nemal
- krátke trvanie – i keď dôsledky môžu byť trvalé
- pasivita – mystik cíti, že je uchvátený nejakou mocou, jeho pohyby nie sú výsledkom jeho vôle

V súvislosti s mystikou, treba ešte uviesť víziu – čiže postihovanie takých osôb, ktoré sú nedostupné normálnemu videniu. Teológia rozlišuje: vízie 1. stupňa - vizionár vidí postavu P. Márie ; vízie 2. stupňa –to sú vízie v predstavách, vznikajú pôsobením príčiny, ktorá je mimo vizionára a vízie 3. stupňa – poznávací proces sa uskutočňuje výlučne v mysli, napr. vízie sv. Trojice u sv. Ignáca.
Extáza – umelo navodený zážitok individuálneho odosobnenia sa (napr. drogami)

Techniky navodzovania náboženských zážitkov
Techniky navodzovania zážitkov môžu byť použité bez toho, aby si ten, kto je ovplyvňovaný, bol toho vedomý: to platí najmä u detí. Inokedy subjekt súhlasí s tým, aby bol ovplyvňovaný, sám sa na tom podieľa. Býva tomu tak najmä v prípade meditačných techník. Niektoré z techník, ktoré budú popísané, sa požívajú v katechéze či v pastorácií, niekedy aj v mimo náboženskej sfére; nás však budú zaujímať psychologické mechanizmy.

1. Spojenie poskytovaných informácií s apelom na citové nabité motívy.
Príklad: Podávanie mýtických či historických príbehov a vieroučných zásad sú „aktualizované“ tým že, a) subjekt je vedený k tomu, aby si pripomenul niečo , za čo vie byť hlboko vďačný b)je vedený k vysporiadaniu s vlastnými pocitmi viny, smútkom. To čo by ostalo len na rovine intelektuálnej, je za týchto okolností spojené so zážitkom, ktorý môže byť intenzívny.

2. Navodzovanie citových a kognitívnych očakávaní.
Subjekt je poučený, aké citové zážitky môže očakávať v nastavajúcej situácií. Počúvanie hudby, tichá meditácia, stretnutie s mníchom, účasť na rituáli a pod., môže spôsobiť dojatie, alebo obdiv, tiež povzbudiť k určitému rozhodnutiu – alebo naopak k pohŕdaniu či pocitu menejcennosti. Čo a ako silno bude prežívané, možno poučením ovplyvniť. Často stačí všeobecný apel na uvoľnenie a otvorenie sa vlastným citom, pričom rámec celého diania – usmerní konkrétne citové očakávanie.

3. Repetitívna koncentrácia.
Existuje množstvo praktík podporujúcich náboženský zážitok – napríklad mechanické opakovanie určitých formúl, napr. mantier, alebo modlitieb. Grom popisuje tzv. Ježišovu modlitbu, ktorá sa realizuje vo vnútri reči, pričom nádych je spojený so slovami „Pane Ježišu Kriste“ a výdych so slovami „zmiluj sa nad do mnou“. Táto modlitba sa opakuje znovu a znovu, pričom môže viesť k silným citovým zážitkom.

4. Koncentrácia uvoľňujúca myseľ.
Orientálna meditácia, ktorú prevzal i Budha, je často zameraná na vnímanie dychu, tepu, ktorému je venovaná výlučná pozornosť a ku ktorému sa meditujúci vráti, kedykoľvek si uvedomí, že prežíva niečo iné.
Jezuitský majster meditácie de Mello – hovorí príbeh iného jezuitu, ktorý poprosil hinduistického guru, aby ho zasvätil do umenia modlitby. Guru mu povedal: „sústreď sa na svoje dýchanie“. Priateľ sa sústredil na dýchanie asi 5 minút. Potom guru povedal: „vzduch, ktorý dýchaš je Boh“. Vdychuješ a vydychuješ Boha. Uvedom si to a uvedomuj si to stále. Môj priateľ si výrok teologicky prispôsobil a tak sa ním riadil niekoľko hodín denne. Zistil, že modlitba môže byť rovnako jednoduchá ako nádych a výdych.

5. Hudba a spev – pôsobia na náboženské zážitky veľmi silno. Navodzujú radosť, smútok, pokoj, dojatie. Do určitej miery je toto pôsobenie ovplyvnené hudobným vzdelaním, môže byť však zakotvené i geneticky: v hudbe a speve sa ozývajú niektoré zvuky, ktoré v dobe, kedy sa formovali naše inštinkty, mali určitý signálny význam (dobrá správa, naliehavá výzva, varovanie).

Psychológia a sociológia médií

2010-10-21T02:13:00.000-07:00

Z 10 reklám sú stredové spoty sledované najmenej. Filmom sa to rozdelí na viac pozornosti.
Emočná angažovanosť – zapamätáme si prvú a poslednú reklamu, a v strede iba tá reklama, ktorá nám je blízka.

Persuázia
Persuázia je schopnosť média meniť naše vôľové procesy do takej miery, že zmenia náš pohľad na svet, na veci. (napr. keď stretneme neznámych ľudí a vzbudzujú v nás dôveru).

Z netu: „Slovo persuázia (z lat. persuasio) možno chápať ako presvedčenie alebo presvedčovanie.
Je to metóda ovplyvňovania. Ten, ktorý na niekoho slovne pôsobí sa nazýva presvedčovateľ - persuáder a ten, ktorý je presvedčovaný – recipient.
Presvedčovanie je ovplyvňovanie, v ktorom sa recipient uisťuje o zdôvodnenosti nejakého stanoviska. Ak bolo presvedčovacie pôsobenie úspešné, výsledkom je vznik presvedčenia.
Presvedčovanie – proces
Presvedčenie – jeho výsledok
Pri persuázii sa opierame o
dobrovoľnosť, zainteresovanosť, zúčastnenosť, uistenosť a zdôvodnenosť .“

Aristoteles ako prvý popísal presviedčacie procesy v jeho knihe Rétorika.

Základné faktory pri persuázii:
1. Opakovanie toho istého tvrdenia (opakovaná lož sa stáva pravdou)
2. Umenie veľkých lží (povedať niečo, čo je nevyvrátiteľné, neoveriteľné + zároveň nejaký bonus - napr. každé náboženstvo tvrdí, že existuje Boh, bonusom je posmrtný život)
Gebels, Nemecko – „V našom národe je skupina ľudí, židov, ktorý vo výraznej miere poškodzujú záujmy štátov a árijskej rasy. Preto podľa nových zákonov, prepadne ich majetok štátu.“
3. Intenzita komunikácie
4. Odlišovanie – treba sa odlíšiť od ostatných mediálnych komunikátov, inak nie je šanca prežiť na mediálnom trhu. Treba si tú odlišnosť udržať.
5. Kognitívna disonancia – napr. máme dobrú mienku o niekom, médiá vytiahnu na neho špinu, tým pádom sa nám o danom človeku mienka pokazí (a je jedno či je to pravdivé alebo nie, už je tá mienka o tom človeku narušená).
Médiá rozhádžu náš vnútorný systém (budeme chodiť neskoro spávať, zmenia nám pohľad na svet, aj sa niečo nové môžeme dozvedieť – o vesmíre...,). Rozdiel medzi tým čo máme zažité a tým čo do nás médiá tlačia – to je kognitívna disonancia.
Virtuálna realita skresľuje náš pohľad na svet.
Môžeme ju riešiť:
a) Presvedčiť zdroj disonancie o tom, že to čo nám ponúka nie je správne (boj s médiami je vopred prehratý)
b) Ustúpiť a zmeniť vlastný názor (najčastejšia možnosť)
c) racionalizácia – prvá fáza, keď sa informáciu dozvieme nás rozhodí, ale postupne si sami volíme racionálny základ prečo je tá informácia taká aká je. Spravíme si sami racionálne rozhodnutie.

Kredibilita zdroja – dôveryhodnosť, hodnovernosť zdroja. Napr. cez upútavky (trailery) sa získava dôveryhodnosť aby sme si daný film pozreli, no v skutočnosti film je nuda. You are the message. Médium je posolstvo.

Mechanizmy persuázie:
1. Apercepcia vnímania – na základe zážitkov hodnotíme
2. Haloefekt – prenesenie konkrétneho prvku na celú osobnosť, prenesenie nejakej kauzy na celú televíziu
3. Súkromná teória osobnosti – podľa vonkajších znakov posudzujeme vnútorné vlastnosti osobnosti
4. Sociálna stereotypia – maďari sú zlí
5. Zovšeobecnenie podľa seba – ľudové: „Podľa seba súdim teba.“
6. Sugestivita – dokážu ľudia preniesť sugestivitu na tých ostatných a tí im potom „zobú“ z ruky
7. Dôvera k mediálnym informáciám – niekedy ľudia nerobia rozdiel medzi mediálnymi a skutočnými informáciami, patrí sem REKLAMA
8. Potreba utekať z reality

3 faktory, ktoré podmieňujú persuáziu:
1. Slabá informovanosť
2. Neskúsenosť
3. Zúžené informačné toky (slabé

Psychológia osobnosti

2010-10-21T02:07:00.000-07:00

Osobnosť človeka: - vyjadruje vnútornú jednotu a štruktúrovanosť obsahu duševného života človeka – ľudia čo sa týka osobnosti líšia – každý človek je individualita – osobnosť je zdroj činnosti človeka – človek vstupuje do vzťahov s okolím – osobnosť sa mení

Psychológia osobnosti: - chápe človeka ako komplex, skúma prežívanie a správanie - sleduje reakcie človeka, to, ako sa správa v sociálnych situáciách a predpovedá, ako sa bude správať – ďalej skúma, čo ovplyvňuje rozvoj osobnosti - skúma štruktúru osobnosti a odchýlky od normy

Zložky štruktúry človeka:
1 .Schopnosti a inteligencia
2.Motivácia a zameranosť
3.Charakter
4.Temperament

Rozvoj osobnosti determinujú činitele: - Vnútorné - biologické – organizmus, dedičné dispozície, vrodená výbava – Vonkajšie - sociálne – prostredie fyzikálne i sociálne, z neho najdôležitejšie postavenie má rodinné prostredie

ŠTRUKTÚRA OSOBNOSTI ČLOVEKA

1. Schopnosti a inteligencia

A. SCHOPNOSTI – a/psychické vlastnosti osobnosti človeka, sú predpokladom úspešnosti človeka v rôznych druhoch činností (človek sa líši od druhých kvalitou činnosti) – ovplyvňujú výkonnosť človeka - b/ dynamické javy, prejavujú sa v činnosti, ale sa v nej aj rozvíjajú – c/ človek kompenzuje svoje schopnosti – nedostatky si takto kompenzuje schopnosťami, ktoré má perfektné - d/ základom rozvíjania sú vlohy - sú vrodené a biologickým vývinom podmienené anatomicko-fyziologické osobitosti človeka – 1/anatomické – stavba tela, sila, odolnosť organizmu a stavba a činnosť jeho receptorov – 2/ fyziologické – vlastnosti anatomicko-syntetickej činnosti mozgu, vzťahy medzi 1. a 2. signálnou sústavou

Schopnosti delíme na: - 1. Všeobecné - schopnosť myslieť - sú predpokladom, aby bol človek úspešný v rôznych činnostiach a premietajú sa do druhej skupiny schopností (napr. schopnosť myslieť, učiť sa) - podmieňujú úspešnosť - 2.Špecifické - opierajú sa o všeobecné ale sú to najmä tie, čo súvisia s profesiou – patria tu : nadanie - súhrn schopností človeka, ktoré mu umožňujú nadpriemerný výkon – talent - iný pojem /nadanie a talent nie je to isté – je to jedna vynikajúca schopnosť v jednej oblasti /šport, maľovanie atď) – genialita - najvyššia tvorivá spôsobilosť človeka - Spontánna genialita – Rafaello, Mozart, Puškin - Géniovia z vlastnej vôle – Wagner, Lomonosov, Jack London

B. INTELIGENCIA - všeobecná rozumová schopnosť - schopnosť človeka tvorivo myslieť, riešiť nové situácie, prenikať do podstaty veci , účelne konať a vyrovnávať sa so zmenami prostredia
Druhy inteligencie: abstraktná - napr. človek dokáže dobre zaobchádzať so symbolmi /s číslami, slovami – matematici, právnici, atď/ – praktická - dokáže manuálne zaobchádzať s prístrojmi /technikou – inžinieri atď/ – sociálna - človek dobre dokáže zaobchádzať s ľuďmi /učiteľ, psychológ atď/
Inteligencia sa meria inteligenčnými testami.
0 – 20 idiot väčšinou sú vychovávaní v ústavoch /nevychovávateľný a nevzdelateľný/
20 – 49 imbecilita aspoň vychovávateľný
50 – 69 debilita
70 – 79 ľahká debilita v špeciálnych školách /ako tak sa dá vychovávať aj vzdelávať/
80 – 89 podpriemer
90 – 109 priemer u väčšiny ľudí
110 – 119 lepší priemer väčšina VŠ vzdelaných
120 – 139 nadpriemer
140 a viac vysoký nadpriemer

Inteligencia - narastá do 20. roku života - je čiastočne dedičná + podnety z prostredia, v ktorom človek žije - v starobe trochu klesá - vplyv prostredia nezávisí od toho, či človek pochádza z chudobného alebo bohatého prostredia, ale závisí od podnetov - kvalita inteligencie sa viaže na kvalitu myslenia človeka aj na pamäť – prostredie okolo človeka musí byť podnetné – aby inteligencia bola a rástla

2. Motivácia a zameranosť

A. MOTIVÁCIA - Intrapsychický proces, ktorý vyvoláva, udržiava a zameriava aktivitu človeka – Motív - pohnútka, smer, energia – motivácia je pozitívna /ženie dopredu/ alebo negatívna /tlmí/ - vždy ide o komplex motívov - môžu byť: - uvedomované a neuvedomované

Druhy motívov: - múžu byť aj vrodené /hlad, smäd, sex, oddych/
Cieľ - človek zameriava svoje úsilie na dosiahnutie cieľa - ašpiračná úroveň /človek má nejakú subjektívnu náročnosť/ - stupeň náročnosti cieľa, človek hľadá prostriedky na jeho dosiahnutie – neúspešnosť brzdí človeka
Potreby - menia sa počas života /podľa ekonom. a kultúr. potrieb spoločnosti, aj v závislosti od človeka samotného/ - motivácia tu závisí od úrovne spoločenskej a kultúrnej úrovne toho človeka - sú rôzne, od biologických po sociálne – nedostatok niečoho a toto usmerňuje jeho aktivity /napr. vnútorné napätie/ - potreba bezpečia, istoty, sebarealizácie, prestíže, byť milovaným
Postoje - vytvárané na základe skúseností aj učením – postojmi je človek motivovaný k činnosti
Záujmy - zameranosť na určité objekty – citovo náladovo
Hodnoty - každý má hierarchiu hodnôt, sú objektom skúmania

Členenie ľudí podľa hodnotovej orientácie podľa psychológov :

- Spranger - podľa hodnotového zamerania vytvoril typy človeka, kde stanovil, aký je cieľ, aká je hodnota CIEĽ HODNOTA
- Teoretický typ hľadanie pravdy poznanie
- Ekonomický typ sebazachovanie užitočnosť
- Estetický typ hľadanie súladu krása
- Sociálny typ konanie dobra láska
- Politický typ ovládanie druhých moc
- Náboženský typ sebaprekonávanie súlad, viera, hmota - Moris
- Dionýzovský typ ľudia, ktorí chcú splniť aktuálne želania
- Prométeovský typ ľudia, ktorí chcú zaobchádzať so svetom
- Budhistický typ ľudia, ktorí chcú ovládať sám seba, sebaovládanie

Ďalšie motívy: zvyk (vedie človeka k stereotypu), ideály /vzory/ - motivujú

Ak je motívov viacej dochádza ku :
Konflikt motívov: - konflikt dvoch pozitívnych motívov /lákavé ciele, ktoré nemôže dosiahnuť súčasne oba , schôdzka s milovanou osobou vs. kino s najlepšou kamarátkou/ - Konflikt medzi kladným a záporným motívom / dieťa chce pohladiť psa, ale má strach/ - Konflikt dvoch negatívnych motívov /splnenie nepríjemnej úlohy vs. prijatie trestu, ak to nesplní/ - Dvojitý konflikt kladných a záporných motívov /dieťa chce vyliezť na strom, ale bojí sa, chce získať obdiv kamarátov, ale bojí sa, že keď spadne, budú sa mu smiať, žiadaný cieľ obklopuje blokáda, z vonkajška je indukovaný pozitívny cieľ (nechcem, ale musím), z vonkajška je indukovaný negatívny cieľ (chcem, ale nesmiem)

Zdroje konfliktov motívov: - vo vonkajšom i vnútornom prostredí - prekážky, ktoré musíme prekonať - neprimerané nároky, požiadavky - chyby vo výchove - charakterové vlastnosti, psychický stav - niektorí ľudia vyrábajú konflikty
Vrodené motívy: - súvisia s biologickým programom človeka na zachovanie života
Odvodené motívy: - na základe skúseností

Motivácia súvisí s uspokojovaním cieľov. Ak sa človeku nedarí ich uspokojovať, dochádza k: - frustrácii / blokáda na ceste k cieľu – deprivácii / frustrácia, ktorá trvá príliš dlho, napr. človek dlho nemal čo jesť alebo nespal/ - Psychická – nedostatok podnetov - Sociálna – človek pripútaný na lôžko – osamelosť – Existenciálna - Citová

B. ZAMERANOSŤ - osobnostná dimenzia - prejavuje sa v životnej orientácii, v sociálnych vzťahoch, v životných cieľoch, v tom, ako ich človek dosahuje
Svetonázor - pôsobí na motivačný systém - systém poznatkov a názorov človeka na svet
Šírka zameranosti - všestrannosť orientácie človeka, bohatosť záujmov človeka
Intenzita zameranosti - úsilie, ktoré človek vytvára na realizáciu zameranosti,aké veľké je to úsilie
Presvedčenie - ateista, neveriaci
Záujmy, ideály, hodnoty, postoje, perspektívy - Zameranosť sa vytvára počas vývinu, formuje sa najviac v adolescencii.

3. Charakter

CHARAKTER - komplex podstatných vlastností osobnosti človeka , ktoré sú typické pre človeka - prejavujú sa v jeho správaní, vyjadrujú vzťah k svetu
Vlastnosti, ktoré vyjadrujú zameranosť človeka: - A/svetonázorové /humanizmus, znášanlivosť, čestnosť, zásadovosť/ - B/vzťah k ľuďom /spoločenskosť, priateľskosť, taktnosť, ohľaduplnosť, spravodlivosť – C/vzťah k sebe /prejav sebahodnotenia, odráža sa v úrovni sebavedomia človeka, to môže byť: - zdravé – sebakritickosť, skromnosť - nadmerne vysoké – pýcha, povýšenosť, vystatovačnosť, ješitnosť - znížené – neistota, pasivita, precitlivenosť, nízka sebadôvera – D/pracovné vlastnosti – a/určujú vzťah k práci b/pracovitosť, zmysel pre povinnosť, iniciatíva, presnosť, poriadkumilovnosť, dôslednosť – E/vôľové vlastnosti (sebaovládanie, húževnatosť, energickosť))

Črty charakteru: šírka charakteru / rôznorodosť potrieb, rozmanitosť činností, záujmov - vyhranenosť charakteru / súvisí so zameranosťou – presvedčenie človeka/ - sila / energia, s ktorou človek realizuje a dosahuje svoje ciele/ - vyrovnanosť / pomer medzi aktivitou človeka a zdržanlivosťou človeka (mali by byť vyrovnané – niečo medzi)/
Človek môže svoj charakter formovať sám a formuje ho aj prostredie, v ktorom žije. Charakter sa dá vychovávať, formovať. Vplývajú naň aj rôzne životné udalosti. Štruktúra charakteru závisí aj od súčasných aj od minulých vplyvov. Charakter sa mení. Charakter a zameranosť určujú správanie človeka. Niektoré charakterové vlastnosti počas života vzniknú, iné zaniknú.

4. Temperament

TEMPERAMENT - dynamická stránka osobnosti - súhrn vlastností, ktoré dynamizujú psychickú činnosť, ovplyvňujú silu reakcií človeka na vonkajšie podnety - je vrodený, nedá sa vychovávať, len usmerňovať - žiaden človek nie je čistý temperamentový typ

Členenie temperamentu :
1/ podľa Pavlova - typológia vyššej nervovej činnosti, tá sa stala fyziologickým základom pre temperament
Flegmatik - silný, vyrovnaný, nepohyblivý
Cholerik - silný, nevyrovnaný, pohyblivý
Sangvinik - silný, vyrovnaný, pohyblivý
Melancholik - slabý, nevyrovnaný
Sangvinik - veľa záujmov, pružné myslenie, rýchlo sa prispôsobuje, je optimista, spoločenský, veselý typ, priateľský – Flegmatik - kľudný, dobre sa ovláda, pomalší, nerozhodný, horšie sa prispôsobuje, sebakritický, znášanlivý, ťažko mení návyky – Cholerik - výbušný, veselý, živý, extrémne citové prejavy, nedisciplinovaný, rýchly, netrpezlivý, impulzívny – Melancholik - má problém sa prispôsobiť, pasívny, precitlivený, starostlivý, nerozhodný, disciplinovaný, uzatvorený .

2/ podľa Junga – Extrovert - zameraný na vonkajší svet, prispôsobivý, spoločenský, otvorený realite - Introvert - opak, zameraný do vnútra, zdržanlivý, neistý, opatrný, sklon k únikovým reakciám
Nevyhranený typ: z každého kúsok – ak sa prelínajú ext. + intr.

!!! temperament sa nedá vychovávať !!!

METÓDY POZNÁVANIA OSOBNOSTI ČLOVEKA

Pozorovanie – verbálnej i neverbálnej stránky
Rozhovor s ním – aký je človek, z jeho reakcií, z výrazu tváre, mimiky, gestikulácie – pri rozhovore
Štúdium dokumentácie – nie vždy je objektívna
Rozhovor s inými osobami
Dotazník
Experiment – v škole
Podľa tváre – napr. zločinecký typ
Osobnostné testy
Kresba – ide hlavne o kresbu ľudskej postavy.
Grafológia – skúma sa tu tvar, veľkosť písma, postavenie v priestore, tlačenie na pero, spôsob spájania písmen, rýchlosť písania, slučky - horné, dolné

Poznatky:
- malé a pomalé písmo – človek, ktorý si neverí,
- malé ale prirodzené – je svedomitý,
- starostlivo vypracované typy písma – puntičkár,
- veľké a pomalé písmo – dominantný,
- veľké a rýchle písmo – silná vôľa, podnikavec, optimista

U ženského písma nie sú nezrovnalosti, je uhladené, ale má veľa zbytočností. Chlapi viac tlačia na pero.Unavení ľudia píšu drobnejším písmom a málo tlačia na pero.Srdciari málo tlačia na pero a majú písmo prerušované.Kŕč pri písaní – písmo je nečitateľné.Keď je písmo širšie a naklonené doprava a má naklonené slučky dole – silne vnímavý erotický človek.Obrovské/malinké písmená – úraz

Vývinová psychológia

2010-10-21T02:05:00.000-07:00

I Predškolský vek :
obdobie MŠ - od 3-6-7 rokov – dominantná činnosť je hra – dieťa pozoruje , manipuluje s predmetmi – učí sa pozorovaním a praktickou činnosťou
telesný vývin - vzrast výkonnosti vnútorných orgánov – dieťa rastie – zdokonaľuje sa stavba a funkcie nervovej sústavy – vývin chôdze /individuálna chôdza – jej spôsob – u rôznych detí/ - sebaobslužné návyky – vyhraňuje sa dominancia jednej ruky alebo oboch / dvojruké /– nie je vhodné precvičovať dieťa z ľaváka na praváka – dokonca môže vzniknúť zajakávanie
pohybový vývin – koordinuje pohyby, sú rýchlejšie – zdokonaľuje sa motorika – dieťa dobre behá , skáče, hádže loptu, lezie po rebríku – malo by sa vedieť obliecť – samé sa naje / príbor ešte nevie dobre použiť/ - kreslí, umýva sa – toto všetko by malo dieťa už vedieť , ak to nevie, treba ho to naučiť – dieťa okolo 3 r. kreslí tzv. „hlavonožce“ – vzrastá citlivosť analyzátora – pre dieťa je dôležitý tvar, farba / malo by rozoznávať farby/ - pomaly sa rozvíja úmyselná pozornosť – pamäť je neúmyselná – a vplyvom hry sa rozvíja rozsah pamäte – hrou sa rozvíja úmyselné zapamätávanie – fantázia je bohatá a živá – myslenie je konkrétne názorné / je podmienené činnosťou/ - dieťa sa stále pýta / opytovacie obdobie/ /prečo, načo, ako ???/ - rastie záujem o hovorenú reč / dobre počúva, vie básničky, pesničky/ - dieťa si utvára vzťahy mimo rodinu – mimo domu – deti majú tendenciu pomáhať doma , samé dieťa sa ponúka o pomoc doma – slovná zásoba sa zväčšuje /3500-4000 slov/ - dieťa pri hre vedie monológ /rozpráva čo a ako robí/ , rozvíjajú sa rozumové schopnosti – rozvíja inteligenciu – dieťa všetko poľudšťuje /dáva ľudské vlastnosti predmetom/ - dieťa si snaží stotožniť vnútornú kontrolu - začína sa pomaly rozvíjať sebakontrola /čo môže, čo nemôže/ - rozvíja sa myslenie – dieťa napodobňuje a prevláda u neho impulzívnosť v správaní

Obdobie citovej krízy – dieťa strieda nálady – u detí sa objavuje dominantnosť pri hrách a silná potreba spoločenského styku, detský vzdor a presadzovanie svojej vôle – vyvíjajú sa zložitejšie emócie, dieťa si uvedomuje pocit viny – hanbí sa /sebahodnotenie detí/ , rozoznáva kedy je dianie náhodné a kedy nie – začína sa formovať charakter – vytvára sa individuálny štýl správania - o pocitoch deti už dokážu rozprávať – deti sú veľmi pozorné k citom druhých ľudí – začína u nich prosociálne správanie /ak je niekto smutný chce ho potešiť, aby nebol smutný/ - dieťa si myslí, že zo správania človeka sa dá rozoznať jeho stav /len si to myslí o maskovaní pocitov ešte nič nevie/dieťa dokáže rozlíšiť dôvod /prečo sa niečo stalo/ - deti reagujú emocionálne na situáciu /je šťastné/ - dieťa dokáže skryť pocity čo cíti - v 6 rokoch – dieťa vidí svet očami iných /učí sa to cez hranie/ - ku konci obdobia vzniká kooperatívna hra – súperiaca hra – vynucuje si rozprávky – dieťa napodobňuje /dievča mamu, chlapec otca/ - má svoj vzor
Hry – a/ činnostné /delenie cvičenia/ - b/ konštruktívne – c/ úkolové /hra na poštára, predavača, policajta, lekára/ - pri hre detí sa už dá pozorovať, ktoré dieťa bude dominantné, vidieť tu medzi deťmi aj súperivosť - !!! dôležité je aby sa rodičia s deťmi hrali !!! - deti si pri hre vytvárajú imaginárneho spoločníka / !!! pozor vtedy im chýba sociálny kontakt, iné deti !!! / - ak toto robí aj v neskoršom veku je to veľmi zlé
II Vstup do školy – dieťa musí byť zrelé po stránke telesnej, pohybovej, psychickej a motorickej – pri zápise má zaklopať, pozdraviť sa , vedieť ako sa volá, koľko má rokov, má vedieť základné info o svojej rodine – dôležitá je koordinácia pohybov – dieťa by malo vedieť nakresliť autíčko, domček – malo by byť schopné sa učiť – malo by mať základné informácie o prírode, časových pojmoch /ráno, večer/ - malo by vedieť vymenovať dni v týždni – malo by mať predstavy o množstve /málo,veľa/ - malo by sa menej viazať na rodinu – malo by vedieť zaspievať pesničku, recitovať básničku, narátať minimálne do 20 – slovná zásoba 3500 – 4000 slov – ak dieťa nespĺňa tieto kritéria treba odklad šk. docházky – u detí v tomto veku sa sleduje čistota reči /logopédom/ - a dieťa by sa už malo vedieť podvoliť inej autorite ako sú rodičia /učiteľ/

II Mladší školský vek :
od 6-7 r – 10-11-12 r. – osvojenie základných zručností /písanie, počítanie, čítanie/ - vyvíja sa svedomie, morálka a tvoria sa hodnotové systémy – základom je učenie a spravidla hra – záujme o knihy /poučné/ - dieťa dáva prednosť realistickým ilustráciam
telesný a pohybový vývin - mení sa pomer tela a nôh, rastú končatiny, prebieha osifikácia kostí, rastú a zrejú vnútorné orgány – už spravidla trvalý chrup – potreba spánku 9-10 hodín /toto je všek individuálne/ - školák má vysokú pohybovú aktivitu – hrubá a jemná motorika sa zlepšuje
poznávacie procesy – rozvíja sa poznávacie vnímanie, ktoré sa spresňuje a stáva sa zámerným, plánovitým a systematickým a mení sa na pozorovanie /dieťa je veľmi dobrý pozorovateľ, dieťa si vyberá čo bude vnímať, pozornosť je aktívna/ - vnímanie je pozorné – dieťa spoznáva nové veci – pozornosť sa zlepšuje – predstavivosť – predstavy sú názorné, silne citovo zafarbené, estetické predstavy /dieťa ich má, lebo sú živé a vyrovnávajú sa k vnemom/majú prechodný charakter – fantázia je živá , objavujú sa klamstvá /po 10 roku sa nemajú vyskytovať/ dieťa si vymýšľa kontrafabulácie – rozvíja sa pamäť , zapamätávanie prebieha na základe logických skúseností – prevyšuje u nich logická pamäť !!! – vzrastá rozsah pamäte – konkrétno-logická pamäť – dieťa sa učí , ako sa ma učiť /v tomto veku veľmi dôležitá vec !!!/ - myslenie sa presúva do abstraktnej roviny , dieťa je schopné logických operácii u konkrétnych vecí – dieťa chápe príčinu /príčinné vzťahy/, pojmy spresňuje, rozvíjajú sa myšlienkové operácie /analýza, syntéza/ - rozvíja sa písomná reč
citový vývin - dieťa sa začína báť konkrétnych a reálnych situácií /bojí sa o niekoho/ , dostáva sa do šk. triedy – vzťahy sa v triede riešia slovnou agresiou alebo bitkou – rozvíjajú sa etické aj estetické city/vyššie city/ nielen intelektuálne – objavuje sa kritika učiteľa /ak cíti nespravodlivosť/, objavujú sa konflikt medzi deťmi, aj rivalita a bitky medzi deťmi – deti sa zoskupujú do skupín podľa pohlavia a sú výrazne pohlavia proti sebe – keď dieťa trieda odmieta , tak dieťa trpí veľkou traumou – šikanovanie /v škole, dokonca aj v MŠ/– fyzický handicap – u detí sa objavuje aj žiarlivosť voči spolužiakom a úspešnejším súrodencom /ak chodia do školy/ - dieťa dokáže potlačiť svoje city, ale nie ich aj vyjadriť – dieťa vie skrývať pocity, ale nie pred sebou , že ich môže skrývať pred inými to už vie – dieťa má pozitívny vzor – najdôležitejší vzor je rodina /kľúčový vzor/ potom ako vzor sú mu rovesníci, spolužiaci, učiteľ – objavujú sa aj detské krádeže /aby bolo dieťa obdivované, aby zaujalo iných – vtedy dieťa trpí komplexom menejcennosti/

III Starší školský vek :
od 11-12 - 15-16 r. „puberta“
telesná stránka – zrýchľuje sa telesný rast, hmotnosť , rozrastá sa kostra a svalová sústava – zvýrazňujú sa pohlavné rozdiely, menia sa funkcie, začínajú činnosť pohlavné žľazy – objavujú sa zručnosti, ktoré vyžadujú silu – zmeny tváre – vyvíja sa vnímanie virtuálne – dieťa rozlišuje a analyzuje detaily – vnímanie je presnejšie, bohatšie na detaily /analyticko-syntetické/ - predmetom je vlastná osoba, väčšiu pozornosť venuje svojmu zovňajšku – pamäť – zvyšuje sa rozsah pamäte na základe logických súvislostí, zapamätávanie je logické /prevláda nad mechanickým/, zvyšuje sa verbálna pamäť /rozvíja sa intenzívnejšie/ - pozornosť – problémy s koncentráciou pozornosti / dieťa venuje pozornosť len tomu čomu ono samo chce/ - fantázia – bohatá a živá – reč – obohacuje ju, rastie slovná zásoba /niektoré deti sú doslova ukecané/ - učenie - na základe logických súvislostí, dieťa už dokáže pracovať s pojmami, aplikuje logické operácie /súd , pojem/ , je kritické, stále nespokojné, často robí unáhlené závery – má tendenciu unikať od rodiny, rodičia majú prirodzene kontrolovať dieťa – dieťa je kritické voči rodičom – vzrastá záujem o druhé pohlavie, zberateľské záujmy – nekriticky preberá vzory aj názory – niektoré deti sa uchyľujú do „denného snívania“ /pozerá do blba/ , niektoré sa uzatvoria do seba, iní si nájdu dôverného alebo dobrého kamaráta – objavujú sa aj rôzne konflikty zo strany rodičov /príkazy, zákazy – dieťa to nemá rado/
city sú povrchné /kolísavé/ - dieťa je dosť neisté , má strach z neúspechu a zo zlyhania /potom je zlostné/ - dieťa je členom nejakej skupiny, ktorú spájajú spoločné záujmy /pozitívne i negatívne/ - dieťa ma dôverného priateľa, alebo priateľku – objavujú sa prvé lásky, ktorým dieťa venuje svoju pozornosť /prvé erotické alebo aj sexuálne skúsenosti – všetko najmä zo zvedavosti/ - dieťa je schopné zhodnocovať svoje postupy – existujú individuálne rozdiely v rozumových schopnostiach – deti majú potrebu byť uznávané , akceptované – tendenciu zaradiť sa do nejakej skupiny – rozvíja sa u nich sebavedomie a sebahodnotenie – prichádza ku voľbe povolania !!! /podľa rovesníkov alebo rodičov/ - ukazujú sa rozdiely v samotných schopnostiach detí, rovesníkov

IV Adolescencia :
od 16-17 - 21-22 rokov
psychické dozretie človeka a jeho upokojenie – ustáľuje sa telesný a duševný vývin – ale zvýrazňujú sa rozdiely medzi ľuďmi – človek si vytvára svetonázor, vytyčuje si životné ciele, zbiera skúsenosti, má svoje morálne zásady, presvedčenie, začína pracovať /iní študovať/
Kritéria dospelosti – 1/výber povolania a životného partnera – 2/ osamostatňovanie od rodičov a prechod na sebakontrolu – 3/ samostatnosť v rozhodovaní – 4/ emocionálna rovnováha – 4/ samostatnosť myslenia
uzatváranie manželstiev – 25-30 r – je to vekový posun oproti minulosti – telesný vývin je ustálený – silnejú funkcie všetkých orgánov a funkcií, pohyby tela sú elegantne koordinované /harmonické/ – v tomto veku je vrchol fyzickej výkonnosti človeka – rozvoj rozumových schopností /stálejšie, efektívnejšie/, zhromažďuje poznatky a rozvíja sa logicko – je prístupný logickým argumentáciam – rozvíja sa tvorivé myslenie, vytváranie vlastného názoru a státie si za ním – je to obdobie integrácie osobnosti človeka /sebautužovanie/ - človek je vytrvalejší, vie sa ovládať – venuje sa športom, má hlbšie záujmy /špecifickejšie – šport, kultúra .../ - zvýrazňujú sa talenty, záujem o svoje povolanie o spoločenské otázky, spoločenské dianie – je rozvážnejší, má odvahu a dokáže prekonávať prekážky – vzťah k druhej osobe je osobnejší , zodpovednejší a aj k sebe samému , chce zdokonaliť sám seba a aj sám seba spoznať a aj seba zdokonaliť – má svoj svetonázor – rád zaujíma extrémne stanoviská – neuznáva kompromisy, má vnútorné presvedčenie / tzv. idealizmus mladých ľudí alebo morálny perfekcionalizmus/ - jeho vzťah k dospelej osobe je iný , existuje vzájomné rešpektovanie, neznáša ironizovanie, hrubé vyjadrovanie, podceňovanie , poučovanie – nemá rád autoritatívny prístup – dokáže vidieť svoje chyby aj chyby iných a je ku nim tolerantnejší – vzťahy s druhým pohlavím sa prehlbujú /sú trvácnejšie a dôvernejšie/ - dôležité pre adolescenta je vzdelávanie a to najmä cudzích jazykov, počítačov a voľnočasové aktivity /šport a kultúrne záujmy/ - v sociálnej oblasti – má veľa priateľov, dôverného priateľa či priateľku - vek 20-25 – tvz „skorá dospelosť“ – mladý človek sa identifikuje s dospelým človekom, upresňuje si svoje životné ciele, objavuje sa nezávislosť /nie ekonomická/ od rodičov /psychická/ - adolescent má plne rozvinuté rozumové schopnosti – ohľadom citov u neho dochádza k upokojeniu, rovnováhe, umiernenosti – ako človek je vyhranenejšia osobnosť.

Motivácia

2009-05-02T00:20:00.000-07:00

- Faktory aktivizující lids.chování, zameriavajú sa na určitý cieľ, udržiavajú ho po určitú dobu. Rokovania smerujúce k uspokojovaniu určiť potreby.
- Býva spojená s em.prožitkem, kt.slouží ako signál určité potreby, prostriedok hodnotenia aktuálneho stavu, stimuluje rokovania zamerané na jej uspokojenie. Např.prožitek hladu nepríjemný pocit navodzujúci činnosť smerujúcu k konzumavi jedla. Môžu aktivovať aj príjemné emócie, např.čl. si pripravia jedlo, na kt.mi chuť.
- Motívy určujú:
SMĚR = zameranie aktivity, jej obsah, priebeh určitého správania.
INTENZITA = aktivita, intenzita úsilie vedúce k dosiahnutiu cieľa.
DĹŽKA TRVANIA = obv.ji ukončuje uspokojenie potreby, kt.ji vyvolala.
- Motívy = osobné príčiny určitého správania, kt.mu dávajú zmysel
- Vedomé a nevedomé motívy
- V motivácii sa odráža vnútorné psych.stav, somatický stav aj vplyvmi vonkajšieho prostredia
- Aktuálne motívy vznikajú v závislosti na interakcii vnútorných a vonkajších podnetov. Z hľadiska vnútorného stavu je zdrojom motívu POTREBNÝ dávajúce impulz na rokovaní, z hľadiska vonkajšieho prostredia INCENTIVE = motivačný stimul, tj.vnější podnet, kt.vyvolá vznik potreby az nej vyplývajúceho motívu.

FÁZY VÝVINU DETSKEJ REČI

2008-09-30T14:17:00.001-07:00

V. FÁZY VÝVINU DETSKEJ REČI
1. Obdobie dojčaťa
a) Predrečové hlasové prejavy:
- krik, plač (do 2. mes., vrodené vzorce správania)
- výskot a hrkútanie (od 3. mes.) - reflexná činnosť, vyžaduje si fixáciu pomocou spätnej väzby od okolia (hôuché dieťa začne hrkútať a tým, ýe spätnú väzbu nepočuje, hrkútanie nie je posilňované a vymizne)
- džavot (v 1.roku) – tzv. detská žargón, opakovanie dvojhláskových slov napr. mamama, baba, tatata.......,
b) Porozumenie slovám - 8. až 10.mes , tzv receptívna reč (rozumie viac ako hovorí)
c) Tvorenie slov - 10.až 12.mes. – v 1. roku ovláda 10 až 12 jednoduchých slov

2. Obdobie batoľaťa
a) Fáza jednoslovnej situačnej vety (1až 1,5 roka) - pa pa = ideme von, ham, ham = chcem jesť.... a pod.)
b) Viacslovné neohybné (agramatické) vety (1,5 až 2 roky)
c) Gramatické obdobie (2 až 2,5 roka) – začiatok používnaia gramatických pravidiel pri vyjadrovaní

3. Predškolský vek
Fáza zdokonaľovania (od 3. až do 6.rokov)
(do 5 rokov v rámci normy môže pretrvávať fyziologická hatlavosť, čo je „huhňavá reč„, nejasná výslovnosť)
Poznámka: s dieťaťom je potrebné hovoriť zrozumiteľne, láskavo korigovať, neskákať do reči, trpezlivo počkať kým samo dieťa vyjadrí myšlienku a čo najčastejšie konverzovať už od narodenia. Dospelý tým poskytuje dieťaťu „zrkadlo„, ktoré môže napodobňovať.

VI. FÁZY VÝVINU DETSKEJ KRESBY
1. až 3.rok - fáza čmárania, tlačenie ceruzky o papier, presahovanie rámca papiera
3. rok - obkreslí podľa predlohy kruh a X, kresbu pomenúvaná dodatočne
4. rok – kresba hlavonožca (kruh z ktorého priamo vychádzajú nohy a ruky vo forme priamych čiar) – najjednoduchšia kresba ľudskej postavy; nakreslí kruh; kreslí so zámerom
5. rok - transparentná kresba („priesvitná„, vidno vnútro), dokonalejšia kresba ľudskej postavy (viac detailov, viac správnych proporcií a častí tela)
6. rok - školsky zrelá kresba ľudskej postavy (všetky detaily), kreslí dej, činnosť, udalosti,
7. až 8.rok - kresba z profilu, obdobie tzv. popisného realizmu (kreslí to čo vie)
10. rok – kresba krajiny, obdobie tzv. vizuálneho realizmus (kreslí to čo vidí).

VÝVIN ROLE PODĽA POHLAVIA

2008-09-30T14:16:00.002-07:00

IV. VÝVIN ROLE PODĽA POHLAVIA (rodovej role)

1. Imprinting (nar. - 1r) – vpečatenie
- v tomto období je dôležité, aby rodičia akceptovali pohlavie dieťaťa, ktoré sa narodí/lo – ich správanie posilňuje tie prejavy dieťaťa, ktoré korešpondujú s dievčenskou alebo chlapčenskou rolou a ostatné potláča. Ak rodičia neakceptujú dané pohlavie dieťaťac, môžu vzniknúť základy sexuálnej deviácie v dospelosti (správanie nevhodné vzhľadom k pohlaviu dieťaťa)
2. Sexuálna identita (1r - 2 až 2,5r) – dieťa vedome chápe svoje pohlavie (som CH/D), chápe odlišnosti medzi chlapcami a dievčatami
- ak dieťa vyrastá bez otca (najmä chlapci) dospieva k sexuálnej identite neskôr
- pozitívna akceptácia vlastného pohlavia ........cítime sa dobre, je to základ pozitívneho sebahodnotenia, základ sebavedomia
- maskulinita a feminita sú naučené sociálne role – výsledok sociálneho učenia, ovplyvneného výchovou, sociokultúrnymi vplyvmi
3. Sexuálna identifikácia (3r – 6r) – dieťa sa identifikuje so svojim modelom rodovej role - rozlišujeme pohlavnú rolu (biologický základ) a „gender„ rolu (rodovú rolu, ktorá zahŕňa sociálne chápanie mužskej a ženskej role, tzv. sociálna pohlavná rola – obsahom sú stereotypy, ktoré predstavujú systém sociálnych očakávaní vymedzujúcich žiadúce správanie muža a ženy)
- v 4.roku dieťa chápe, že pohlavná identita je trvalým a stabilným znakom a nezmení sa ani pri zmene úpravy zovňajška

MODELY PRE IDENTIFIKÁCIU

Matka - pre dcéru identifikačný model a pre syna model partnerky (učí sa zaobchádzať so ženou, s osobou s odlišným myslením)
Otec – pre syna identifikačný model, pre dcéru model partnera (výber partera môže byť u dcéry ovplyvnený modelom otca – podobný alebo úplne odlišný)
Rodičia sú primárne modely sociálnej interakcie a sú aj kontrolou (tým, že sú i primárne modely rodovej role)
Ako primárne modely sú dôležité do 6r. veku dieťaťa (sekundárnymi modelmi sa stávajú po 6.r.) – potom hrá dôležitú úlohu napr, učiteľova/-kina osobnosť
Po 8r. sa objavujú i sekundárne modely známych a významných ľudí

PODMIENKY IDENTIFIKÁCIE S RODOVOU ROLOU

1. existencia správneho modelu

2. kompetencia modelu (vnímanie modelu dieťaťom je ovplyvnené vnútrorodinnou komunikáciou – model musí dieťaťu imponovať) Ak je žena napr.vykorisťovaná vo vzťahu vo svojej ženskosti, za to, že je empatická a nežná-dcéra sa vzbúri a odmieta sa idnetifikovať s matkou. Ak sa muž a žena dehonestujú, znevažujú navzájom – znižuje sa ich kompetencia ako modelov (ak partner niečo povie druhý partner nesmie znevažovať jeho výchovný prístup k dieťaťu)
3. Existencia pozitívneho citového vzťahu k modelom
4. Interakcia medzi modelom a partnerom

VÝVIN SEBAUVEDOMENIA (JA, EGA, SELF)

2008-09-30T14:16:00.001-07:00

III. VÝVIN SEBAUVEDOMENIA (JA, EGA, SELF)

McCLELLANDOV MODEL VÝVINU JA (SELF)
(Autor rozlišuje etapy podľa lokalizácie zdroja energie, ktorú dieťa získava pre vývin vlastného sebauvedomenia. Model sa týka vývinu JA ako základu, jadra osobnosti. Autor rešpektoval proces vývinu ako biodromálny. podobne ako Erikson).
1. JA +NIE JA (0-2r.)
-JA novorodenca je spojené s matkiným, JA a nie JA nie je ešete oddelené
-zdroj budúceho JA závisí od intenzity spojenia s matkou- čím bližší vzťah s matkou, tým viac energie pre rozvoj vznik a rozoj JA
2. Osamostatňovanie - JA SÁM (2-8r.) – realizujú sa rôzne aspekty procesu osamostatňovania-rozvoj motoriky, nezávislosť na kŕmení, chôdza, reč, v 6.r. – základ gramotnosti
-zdroj energie pre rozvoj JA závisí od zážitkov, ktoré dieťa má v tomto období osamostatňovania, čím menej negatívnych zážitkov, tým viac enegie
3. Súperivé presadzovanie - JA NAD NIEKÝM (8-12r.) – zdroj sily pre rozvoj JA nachádzajú v zážitkoch z prevahy, nadvlády nad niekým sú viazané na individuálne dispozície), u chlapcov skôr fyzické súboje, u dievčat verbálne súboje
-z psychologického hľadiska je potrebné tieto aktivity kontrolovať a z vývinového pohľadu zabezpečiť, aby každý jedinec zažil tento zážitok z prevahy, aby v niečom vynikal (prijatie prehry, zážitok víťazstva..)
4. JA S NIEKÝM (12-18r.) – dochádza k pochopeniu rovnocennosti nás všetkých, zdroj energie je v ocenení kooperácie, cesta k dospelosti,
-ak jedinec dosiahne a rozvíja túto etapu, je pravdepodobné, že prežije celý život ako zrelá osobnosť, v niektorej etape však môže dôjsť ku stagnácii a jedinec na nej môže zotrvať celý život...

VŠEOBECNE PLATNÉ FÁZY VÝVINU SEBAUVEDOMENIA (SELF, JA) - je nevyhnutné, aby bol tento proces u dieťaťa spojený s pozitívnym hodnotením a následne vytvoreným pozitívnym sebahodnotením
1. prvotná telesná schéma – od nar. do 1.roka
- dieťa získava schopnosť odlíšiť svoje telo od okolitých objektov, je to prvotný zážitok seba
(v 3.až 4.mesiaci si dieťa uvedomuje horné končatiny, v 6.mesiaci aj dolné končatiny, vedome siaha po predmetoch a získava zážitky z vlastnej aktivity)
2. uvedomenie si autorstva svojich činov a ich účinku – medzi 1. a 2. rokom
- korešponduje s časťou prvej fázy vývinu kognitívnych procesov podľa Piageta (fáza senzomotorickej inteligencie)
3. verbalizácia – medzi 2. a 3. rokom - dieťa o sebe hovorí v 3.osobe singuláru
4. dosiahnutie sebauvedomenia – okolo 3. roku
- spája sa s dosiahnutím sexuálnej identity a identifikácie (ja som chlapec/ ja som dievča a správam sa podľa toho)

L. KOHLBERG (1976) rozpracoval J.Piagetovu kognitívno-vývinovú teóriu

2008-09-30T14:15:00.000-07:00

L. KOHLBERG (1976) rozpracoval J.Piagetovu kognitívno-vývinovú teóriu a uvádza tri hlavné úrovne mravného vývinu: predkonvenčnú, konvenčnú a postkonvenčnú úroveň a každá z nich pozostáva z ďalších dvoch fáz.
a) Predkonvenčná úroveň (4. – 10. rokov) - rozdelená na:
- 4. – 8.r. štádium „dobra„ (pre ktoré je charakteristické úplné zameranie dieťaťa na poslúchnutie alebo neposlúchnutie dospelého, s očakávaním nasledujúceho trestu alebo odmeny),
- 8. –10. r. štádium inštrumentálnej morálky (dieťa koná v zhode s určitými príkazmi a zákazmi a očakáva určité výhody, alebo sa snaží vyhnúť nepríjemnostiam-teda správanie je inštrumentálne-je nástrojom k dosiahnutiu cieľa).
b) Konvenčná úroveň (10. –13. r.) – preberanie platných noriem ako vnútorného regulátora má spočiatku charakter :
- tzv. morálky dobrého dieťaťa (dieťa koná tak, ako sa od „dobrého„ dieťaťa očakáva, čo mu slúži na udržiavavnie dobrých vzťahov z inými) a neskôr
- morálky svedomia a autority (dieťa koná tak, aby predišlo kritike od autority alebo vlastnému pocitu viny, na ktoré by ho odsúdilo vlastné svedomie).
(vnútorné zásady sú formulované leb všeobecne (je správne byť poslušný) a bez ohľadu na okolnosti (kto rozbil 10 tanierov omylom si zaslúži väčší trest ako ten, kto rozbil 1 naschvál)
c) Postkonvenčná úroveň (nad 13. r.) - rozdelená na:
- štádium morálky ako spoločenskej zmluvy (dospievajúci koná v zhode so sociálnymi normami, pretože chápe, že práva jednotlivca a celej spoločnosti by mali byť chránené. Začína zvažovať rozpor medzi spoločenskými a individuálnymi potrebami),
- štádium morálky vyplývajúcej z univerzálnych etických princípov (jedinec sa správa podľa zvnútornených noriem preto, aby sám seba nemusel osudzovať. Správa sa podľa vety: mravné zákony platia pre všetkých, teda ja pre mňa).
Dôležité je, že pri dosahovaní rôzneho stupňa morálnej úrovne existujú významné interindividuálne a rodové rozdiely, resp. u niekoho môže ísť o prekrývanie všetkých troch úrovní a len časť populácie dosiahne postkonvenčné štádium mravného vývinu.

TEÓRIA MORÁLNEHO VÝVINU

2008-09-30T14:14:00.004-07:00

4. TEÓRIA MORÁLNEHO VÝVINU

POZNÁMKA - na skúšku postačí vedieť jedného z autorov, podľa vlastnej voľby
Morálny vývin človeka je jedným z aspektov celkového sociálneho vývinu jedinca. Proces, ktorým sa tento vývin realizuje, nazývame socializácia a uskutočňuje sa prostredníctvom mechanizmov sociálneho a kognitívneho učenia. Obsahom mravného vývinu je osvojovanie hodnôt, mravných ideí, mravných cieľov a noriem, t.j. určitého hodnotového systému a súboru pravidiel konania a správania ako súčasti spoločenského vedomia (Nakonečný, 1995).
V jednotlivých ontogenetických etapách má mravný vývin určitú úroveň, ktorá je vyjadrená pojmom morálna zrelosť a zahŕňa úroveň morálnej orientácie, morálnej regulácie, morálneho prežívania a prejavuje sa morálnym správaním a konaním.
Výskumami starších autorov bola zistená predovšetkým významná závislosť mravného konania na veku, kognitívnej a sociálnej úrovni jedinca. V tomto zmysle hovoríme o etapách morálneho vývinu v detstve a počas dospievania.

J. Piaget (1967) rozlíšil tri základné etapy vývinu morálky u dieťaťa:
a) Heteronómna morálka (4 - 10 r.), kedy je konanie dieťaťa určované normami prevzatými od druhých ľudí, najmä rodičov. Ide teda viac-menej o pasívne preberanie mravných noriem. Emocionálnu bázu tohoto štádia predstavuje rešpekt, ktorý je sýtený ambivalentnými citmi náklonnosti a strachu z autorít (predškolský vek je obdobie tvorby základov budúcej morálky, dieťa ešte nemá morálne vlastnosti, iba sa učí čo je dobré a čo zlé, a to na základe sociálneho učenia, posilnenia reakcií, hodnotenia-pričom mravné hodnotenie u dieťaťa závisí na autorite dospelého).
b) Motív konania (11 – 12 r.) obdobie kedy dieťa berie ohľad pri hodnotení prečinu na situáciu, podmienky a pohnútky, ktoré ku konaniu viedli- neočakáva, že by za rovnaké správanie musel prísť rovnaký trest.
c) Autonómna morálka (10 – 20r.), ide o štádium kooperujúcej morálky. Dieťa chápe normy skôr ako prejav dohody, ktorú dobrovoľne akceptuje. Objavuje sa a postupne začína dominovať nad poslušnosťou a rešpektom cit spravodlivosti. Dieťa sa stáva nezávislejšie na hodnotení dospelého, chápe, že jedna vec môže mať viacero hľadísk. Ak jedinec dosiahne štádium autonómnej morálky, jeho konanie je už určované zvnútornenými normami, ktoré sa stávajú súčasťou jeho osobnostnej štruktúry.

PIAGETOVA TEÓRIA VÝVINOVÝCH ŠTÁDIÍ - KOGNITÍVNY VÝVIN V DETSTVE

2008-09-30T14:14:00.003-07:00

c) Štádium KONKRÉTNYCH OPERÁCIÍ (7-12r.) – vecné nazeranie na realitu. Názov štádia súvisí s tým, že dieťa síce narába s abstraktnými pojmami, ale robí to iba vzhľadom ku konkrétnym predmetom – tým ktoré môže vnímať zmyslami (napr. pri vyučovaní používať napr. „koľko kolobežiek a koľko trojkoliek je možne poskladať z 7 riadidiel a 19 kolies)
- dieťa dokáže do určitej miery logicky premýšľať o predmetoch udalostiach (analýza, syntéza, generalizácia, komparácie)
V 6.r. chápe stálosť počtu, v 7.r. množstva, v 9r. hmotnosti. Triedi predmety podľa rôznych vlastností adokáže ich zoradiť podľa jednej vlastnosti, napr. veľkosti.

Charakteristické prejavy poznávacích funkcií:
- kognitívny egocentrizmus (premieta sa do otázok typu „tá rieka tečie aj keď spíme?„, + dočasne znížená schopnosť pochopiť, že niekto iný má iné stanovisko, prejavom pokroku je relativizácia subjektívneho náhľadu napr. „Pre mňa to nie je horúce„)
- magickosť (dieťa je presvedčené, že môže ovplyvňovať dianie v okolí slovom alebo predstavou, napr. „ak sa budem sústrediť privolám otca domov„)
- antropomorfizmus (prisudzovanie ľudských motívov a vlastností veciam , napr. „slnko svieti, pretože je poslušné„)

- dieťa si medzery v zapamätanom dopĺňa fantastickými myšlienkami a vlastnými domnienkami (prejavuje sa len do 6.roku ide o „detskú lož„, tzv. lož z fantázie, o ktorej je dieťa presvedčené, že to klamstvo nie je. Z toho vyplýva, že nie je vhodné dieťa v tomto prípade trestať, je to traumatizujúce).

d) Štádium FORMÁLNYCH OPERÁCIÍ (12r.vyššie) – dokáže logicky myslieť o abstraktných pojmoch (už rozumie pojmom napr. krása, etika, dobro) a systematicky testovať hypotézy. Abstrakcia je základnou podmienkou prechodu k tomuto štádiu. Dospievajúci už nemusí ulpievať na konkrétnych javoch, môže operovať so zástupnými znakmi. Myslieť formálne znamená myslieť nezávisle na konkrétnych javoch.
Dospievajúci sa zaoberá abstrakciou, budúcnosťou a ideami, teda dosahuje rovnaký spôsob myslenia ako u dospelých, pretože dokážu myslieť v čisto symbolických pojmoch.
.........................
Pre Piageta vývin končil v štádiu formálnych operácií, ale v súčasnosti sa odborné ruhy zhodujú v tom, že je možné rozlíšiť ďalšiu fázu, ktorá sa objavuje v mladšej dospelosti, a to fázu postformálneho myslenia.

PIAGETOVA TEÓRIA VÝVINOVÝCH ŠTÁDIÍ - KOGNITÍVNY VÝVIN V DETSTVE

2008-09-30T14:14:00.001-07:00

b) PREDOPERAČNÉ ŠTÁDIUM (2 – 7r.) – tiež nazývané symbolické a predpojmové myslenie, dieťa sa učí používať jazyk a slová reprezentujú reálne reprezentácie objektov v jeho predstavách a v slovách - teda používa symboly (dôkazom je napr. to, že 3r. dieťa používa palicu akoby bola kôň, jazdí na nej, bábika môže byť niekedy mamičkou neikedy dieťaťkom...)

- dieťa vytvára predpojem – čo je označenie pre skutočnosť, že dieťa nedokáže zovšeobecňovať a teda každý pojem má svoju jedinečnú konkrétnosť (pes, ktorého vidí považuje za totožného s tým, ktorého videl niekedy inokedy a inde.., nechápe, že existuje „kategória psov„)

- usudzovanie u batoľaťa je prelogické (ešte nemá symboly logicky organizované, ešte nechápe určité pravidlá a operácie ako myšlienkový postup k spracovaniu informácií a že tento postup má aj svoj protiklad, napr. že kruh môžeme rozdeliť na 4 časti ako pizzu nadiely, alebo z dielov poskladať opäť kruh......teda dieťa nie je schopné tzv. konzervácie - teda nedokáže pochopiť, že zmena vonkajšia nemusí spôsobiť aj zmeny vnútorné, napr. že množstvo vody ostane rovnaké aj keď ju prelejeme z úzkej nádoby do širokej. V tomto štádiu dominujú zrakové dojmy, na ktoré sa dieťa spolieha, teda zmeny v kvalitách navonok viditeľných sú pre ne významnejšie ako vo vnútri. Podľa Piageta je tento jav spôsobený aj decentráciou, t.j. tým, že dieťa v tomto veku nie je schopné zamerať svoju pozornosť súčasne na viac ako len jeden aspekt situácie (dieťa triedi predmety len podľa jedného znaku – napr. ak má vybrať červené kocky, tak dokáže vybrať buď kocky, alebo všetky červené hračky, pričom dominuje skôr tvar ako farba).
Nápady: Nácvik konzervácie - rozstrihať a skladať pohľadnice,
hry na generalizáciu - „všetko letí, čo má krídla„ (vytvára si kategóriu objektov podľa istých spoločných znakov)

V myslení batoľaťa prevažuje egocentrizmus, subjektivita a imaginácia.
Zvláštnosti uvažovania batoľaťa (prelogické s prvkami fantázie):
- bezprostredná väzba na osobné presvedčenie o kauzalite javu, napr. „Pes pláva lebo je žltý„,
- používanie vecí chápe dieťa výhradne z hľadiska účelu pre ľudí, napr. „more je preto, aby mali kde plávať lode„,
- dieťa vychádza z jedinej známej príčiny všetkého, všetko niekto stvoril,
- oživovanie vecí, napr. „slniečko sa smeje„,
- prisudzovanie vlastnej vôle oživeným veciam, napr. „bábika chce spať„.

- riešenie problému prebieha zväčša „pokusom a omylom„ (pokusy s presypávaním korálok, prelievaním vody)
- rozvoj poznávania je podnecovaný nutkavou „orientačnou potrebou„, realizovaný v manipulačnej činnosti (dokonca i deštrukčná činnosť je istým výskumníckym prínosom, takže sa majú tlmiť až presiahnu hranice)...teda pozor na prílišnú úzkostlivosť rodičov pri osamostatňovaní dieťaťa.

PIAGETOVA TEÓRIA VÝVINOVÝCH ŠTÁDIÍ - KOGNITÍVNY VÝVIN V DETSTVE

2008-09-30T14:13:00.001-07:00

a) SENZOMOTORICKÉ ŠTÁDIUM (nar.-do 2.r.) – -označenie senzomotorické štádium súvisí s tým, že v tomto období je významná súvislosť medzi motorikou a vnímaním u detí, dieťa je plne zamestnané objavovaním vzťahov medzi svojou aktivitou a následkom týchto aktivít (ako ďaleko je nutné siahnuť keď chce chytiť hračku, že ruka je časť tela a zábradlie postielky nie je..)

- do 2 mesiacov (novorodenec) sa prejavuje len reflexne (len vrodená výbava)
- od 2 do 4. mes. - sa na základe zdokonalenia senzoricko motorickej koordinácie (oko-ruka, koordinácia sluchovej, zrakovej a pohybovej činnosti, napr. dieťa venuje pozornosť tomu, čo má v ruke) + objavujú prvé úmyselne opakované skúsenosti
- od 5. až do 8. mesiaca – obdobie tzv. kruhových reakcií, opakované skúsenosti sa osvojujú a ďalej sa nielen precvičujú (funkčná asimilácia), ale aj obohacujú o ďalšie variácie (zovšeobecňujúca asimilácia) a modifikujú vzhľadom k situácii (diferenciačná asimilácia) napr.ťahá šnúrku, aby hýbalo hračkou, trasie hrkálkou, aby vyvolalo zvuk.
- od 8. mesiaca začína rozlišovať medzi „cieľom a prostriedkom„ (dieťa si vedome volí aktivitu, aby dosiahlo cieľ.......prejav praktickej inteligencie, kde podmienkou je vytváranie istých názorných kombinácií počas činnosti a určitá anticipácia (predvídanie účinku vlastných aktivít), následne chápe stálosť predmetov v čase (dieťa si uvedomuje, že predmety ďalej existujú aj keď ich zmyslami nevníma (dôkazom je napr. hľadanie hračky za knihou, napr. spočiatku -do 8.mes.- dieťa hračku, ktorú mu náhle ukryjeme nehľadá, ale správa sa tak, akoby hračka prestala existovať-nevie, že stále existuje aj keď ju práve nevidí. V 10. m. dieťa začne hračku aktívne hľadať – dieťa dosiahlo mentálnu reprezentáciu neprítomného predmetu).
- 10 až 12 mesačné dieťa by malo zvládnuť použitie aj iných predmetov (palica na dosiahnutie predmetu..) = je teda schopné riešiť situácie na základe vhľadu (náhle pochopenie súvislostí napr. dieťa použije nejaký predmet na dosiahnutie hračky...)

Zhrnutie: dieťa odlišuje seba od okolitých objektov, rozpoznáva seba ako aktívneho činiteľa a začína zámerne konať. Účinok týchto činností - expeimenty pomáhajú dieťaťu vytvárať pojem samého seba ako jedinca oddeleného od okolitého sveta.

PIAGETOVA TEÓRIA VÝVINOVÝCH ŠTÁDIÍ - KOGNITÍVNY VÝVIN V DETSTVE

2008-09-30T14:12:00.002-07:00

3. PIAGETOVA TEÓRIA VÝVINOVÝCH ŠTÁDIÍ - KOGNITÍVNY VÝVIN V DETSTVE

-súčasný psychológovia popisujú charakteristiky zmien, ktoré prebiehajú v kognitívnom vývine v priebehu detstva pod vplyvom teórií významného psychológa a mysliteľa Jeana Piageta (1896-1980)
-pôvodne sa názory psychológov rozdeľovali do dvoch táborov – jeden tábor „biologický„ zdôrazňoval vplyv dedičnosti so zameraním na proces zrenia a druhý tábor zdôrazňoval vplyv výchovy so zameraním na prostredie a proces učenia. Piaget na rozdiel od nich sa zameral na interakciu medzi prirodzenými schopnosťami zrenia dieťaťa a jeho prostredím .

Dieťa bolo podľa Piageta v tomto procese aktívne, bolo chápané ako „skúmajúci vedec„, ktorý realizuje experimenty s okolím a zisťuje čo sa stane (čo sa stane s polievkou, keď drgnem do stola?, ako chutí otcova aktovka?...a pod.) Tieto experimenty vedú dieťa k tomu, že si vytvára svoje teórie o tom, ako svet funguje – Piaget tieto teórie nazýval schémy. S týmto spôsobom poznávania sveta súvisia dva pojmy - dieťa sa stretne s niečim novým a vysvetľuje si to podľa schémy, ktorú už používa, snaží sa nové poznatky zahrnúť do už existujúcej schémy – tento proces sanazýva asimilácia. Ak schéma na vysvetlenie nepostačuje, tak sa túto schému snaží modifikovať a týmto spôsobom sa snaží upraviť a rozšíriť svoje chápanie sveta - revíziu schém nazval Piaget akomodáciou.

Piaget vytvoril svoju teóriu na základe empirického skúmania vlastných detí (pozorovanie a pýtanie sa...prečo sú ich odpovede také aké sú, ako došli k odpovediam, ). Na základe svojich pozorovaní rozdelil kognitívny vývin dieťaťa do 4 hlavných štádií (dôležité je, že v súčasnosti sa potvrdila postupnosť priebehu týchto štádií, ale nepotvrdilo sa vekové vymedzenie. Oveľa väčší význam má podnetovosť okolia a stimulácia.

ERIKSONOVA BIODROMÁLNA TEÓRIA

2008-09-30T14:12:00.001-07:00

5. Identita vs roztrieštenosť, zmätenosť rolí (konfúzia identity) (12. až 18.rok) – v žiadnom inom období si nie sú tak blízko „prísľub objavenia seba samého„ a „hrozba zo straty seba samého„ Objavuje sa neistota z prežívania vlastnej role – kto som Ja? a ako sa na mňa pozerajú iní?. Vzniká neistota, zmätok vo vlastnom vnútri, neschopnosť rozumieť sebe samému, neschopnosť prevziať určité role. Chýbajúca identita vedie k vnútorným zmätkom, k zmäteniu rolí. Konfúzia identity u adolescentov nie je zriedkavosťou – dostávajú sa do konfliktných situácií, chcú uskutočniť dôležité rozhodnutia, ale necítia sa byť na ne pripravení. Sú sebavedomí, ale sú aj v rozpakoch. Preto je ich správanie často inkonzistentné. Vyrovnanie sa z týmto obdobím môže prebiehať prostredníctvom nadobudnutia negatívnej identity (cez projekciu, ja nie som zlí, to iní), alebo kolektívnej identity (stereotypia v obliekaní, vyjadrovaní...), či pomocou identifikácie (stotožnenie sa s modelom) ..... čo korešponduje s dobou odkladu prijatia dospelosti, s dobou psychosociálneho moratória.
(ctnosť=vernosť, osobná zodpovednosť zvolenému povolaniu, vlastnej životnej filozofii)
6. Intimita vs izolácia (19. až 30.rok) – v tomto období je typické nadväzovanie sociálnych vzťahov. Vytvára sa zmysel pre vlastnú aj cudziu psychickú intimitu, potrebu intímne sa priblížiť k druhému človeku. Je to základ zmysluplného, trvajúceho vzťahu s osobou opačného pohlavia. Ak jedinec nie je schopný tento vzťah vytvoriť dostáva sa do psychickej izolácie-kedy sú jeho vzťahy povrchné a nenaplňujúce. Nie je schopný prejaviť vyššiu mieru empatie.
Intimita je zdravím spojením vlastnej identity s identitou druhého človeka bez strachu, že človek stratí seba samého. V priaznivom prípade dosahuje človek skutočnú intimitu a zblíženie s druhým a akceptuje, že je potrebné prispôsobiť sa partnerovi aj za cenu obetí a kompromisov. (ctnosť=láska)
7. Generativita (plodnosť) vs stagnácia (31. až 60. rok) – v tomto období ľudia dosahujú najvyššie životné vrcholy (pozícia, potomstvo, tvorivé myšlienky..), naplňujú svoje životné hodnoty a ciele. Ide o obdobie najvyššej produktivity a rastu osobnosti. Človek je schopný prejavovať sociálnu zrelosť, nadosobné záujmy....získava tým stále viac sociálny skúseností. Dominujúcou je túžba starať sa o niekoho, kto ma potrebuje, resp. konštruktívne prispieť k sociálnemu prostrediu. Ak sa nepodarí naplniť tieto ciele a vzťahy, dochádza k redukcii a obmedzovaniu života na konzumný životný štýl. Takýto človek podlieha vplyvu konformizmu, objavuje sa „radarová„ morálka (morálne sa správam vtedy, ak z toho niečo mám a cítim, že som pozorovaný), prichádza únava, apatia, oploštenie interpersonálnych vzťahov, človek je viac recepčný (prijíma), rigidnejší, pasívnejší – jeho psychický rozvoj stagnuje. V tomto období sa objavuje prvé životné bilancovanie a spadá sem aj kríza stredného veku. !ctnosť=starostlivosť)
8. Integrita vs pochybovanie (zúfalstvo) (61. a vyššie) – integrita je vrcholne pozitívnou akceptáciou seba samého, celej svojej minulosti aj smrti, súvisí s pocitom osobnej spokojnosti - je maximom, čo môže osobnosť dosiahnuť. Takýto človek vplýva veľmi pozitívne i na iných. Ak ohliadnutie a bilancovanie osobnú spokojnosť neprináša (podmienkou je aj pozitívne vyriešenie všetkých predošlých psychologických kríz), potom sa jedinec dostáva do stavu zúfalstva, ktoré znamená, že jedinec nie je schopný zmieriť sa sa so svojim životom, prežíva beznádej.

ERIKSONOVA BIODROMÁLNA TEÓRIA

2008-09-30T14:11:00.000-07:00

2. ERIKSONOVA BIODROMÁLNA TEÓRIA (bio dromos = životná cesta)
Iným slovom, ide o tzv. epigenetickú teóriu = epigenéza naznačuje, že jeden prvok vzniká na základe iného v čase a priestore. Tým sa vyjadruje sled štádií a ich hierarchia (bio dromos ako životná cesta).
Autor rozlišuje 8 vekov vývinu a utvárania osobnosti. V priebehu každého „veku„ dochádza k riešeniu psychologickej krízy. Táto kríza predstavuje napätie medzi dvomi protikladnými tendenciami - pozitívnej a negatívnej. Teda predstavuje možnosti rastu, ale aj ohrozenie, stagnáciu. Rast nastáva, ak je kríza pozitívne vyriešená. Vyriešenie krízy prináša spevnenie ega - čo autor nazýva ctnosť. Ohrozenie spočíva vo vyhýbaní sa riešeniu samotnej krízy. Ak k tomu dôjde, prevládne negatívny pól (ctnosť nevznikne, ego je oslabené a psychický vývin stagnuje).
„Kríza nie je niečo, čomu sa máme byhnúť, ale je to výzva, ktorú máme dobre zvládnuť.„

8 vekov (vývinových štádií)
1. Bazálna istoty verzus neistota (1.rok života) – vytvára sa základ buď prosociálnej alebo egocentrickej osobnosti. Dieťa sa narodením dostáva do neistoty, pričom len intenzívny fyzický kontakt s matkou a predvídateľnosť jej správania (stereotypie v starostlivosti o dieťa...) mu môže stratený pocit bezpečia opäť nahradiť. Dieťa sa učí matke dôverovať a prostredníctvom toho aj sebe. Ak dieťa tento kontakt nemá presadzuje sa negatívna tendencia - neistota u dieťaťa, ktorá brzdí jeho ďalší vývin. (ctnosť=nádej)
2. Autonómia vs pochybnosť (2.a 3.rok ) – obdobie, v ktorom sú charakteristické osamostatňovacie snahy u dieťaťa (nové činnosti – chôdza, reč, ovládanie vyprázdňovania, dieťa realizuje prieskum okolia a manipuluje s predmetmi). Spolu s rastúcou autonómiu rastie aj sebadôvera. Avšak, ak je dieťa za tieto aktivity trestané môže z vlastných samostatných činností nadobudnúť strach a pochybnosti o vlastných schopnostiach. Dôležitá je vyváženosť medzi „zadržovaním„ (obmedzovaním) a „púšťaním„ – tak v nácviku hygienických návykov, ako aj v prieskumnej činnosti dieťaťa do priestoru. (ctnosť=vôľa)
3. Iniciatíva vs vina (pocit viny) (4. a 5.rok) – dieťa je veľmi iniciatívne v poznávaní a objavovaní fyzického aj sociálneho sveta - ak má dieťa príliš veľa negatívnych spätných väzieb môžu sa u neho vyvolať pocity viny a pokles iniciatívy vo vzťahu k týmto aktivitám. Dôležitá je správna reakcia rodičov na aktivitu dieťaťa, ktorej výsledkom je pocit slobody a udržiavanie iniciatívy. (ctnosť=účelnosť)
4. Snaživosť, pracovitosť vs menejcennosť (6. a 11.rok) – dieťa prechádza od hry k učebným činnostiam. Vyžaduje sa senzomotorická koordinácia, správna manipulácia s predmetmi, zručnosti. Dieťa sa zapája do plnenia sociálnych úloh, rozvíja sa výkonová motivácia. Dieťa je v tejto etape usilovné a snaživé. Úspech vyvoláva radosť, naopak neúspech vyvoláva pocit viny. Aj mnoho negatívnych spätných väzieb alebo trestov a málo pozitívnych emocionálnych zážitkov, ktoré by podporili jeho cieľavedomosť vyvtvára riziko vzniku pocitov menejcennosti (pochyby o vlastnej hodnote a kompetenciách). (ctnosť=kompetencie)

MODELY PSYCHICKÉHO VÝVINU

2008-09-30T14:10:00.002-07:00

II. MODELY PSYCHICKÉHO VÝVINU

1. FREUDOV MODEL PSYCHOSEXUÁLNEHO VÝVINU V DETSTVE
(vychádzal zo zdroja uspokojovania biologických a psychických potrieb dieťaťa...) Neuvažoval o ďalšom vývine, končí na úrovni dospievania.
Freud popisuje tieto štádiá :
1. orálne (od narodenia do 1,5r.) – uspokojenie potrieb dieťaťa prebieha prostredníctvom dotykov s ústami (dieťa je napr. dojčené, okolité predmety sa snaží vkladať do úst, dieťa „žije ústami„)
2. análne (od 1,5r do do 3r) – saturácia potrieb dieťaťa prebieha prostredníctvom vylučovacích aktivít (dieťa si v tomto období osvojuje základné hygienické návyky a pozornosť rodičov sa upriamuje častokrát práve na vylučovanie dieťaťa, pričom dieťa pritom zažíva pozitívne emocionálne reakcie rodičov. Ak sa dieťa pri vylučovaní stretne s negatívnou spätnou väzbou či trestami od rodičov, môže zareagovať psychogénnou zápchou (vylučovanie môže používať na manipuláciu s rodičmi)
3. falické (od 3r.- do 6r) – uspokojovanie potrieb dieťaťa sa uskutočňuje prostredníctvom manipulácie s pohlavnými orgánmi. V tomto období prebieha identfikácia s rodovou rolou. Dieťa pozoruje, vníma a uvedomuje si pohlavné rozdiely a bezprostredne sa porovnáva s inými deťmi, čo nemožno považovať za prejavy patológie (ako si to často rodičia myslia). Je dôležité dieťa za takéto aktivity netrestať, pretože tu hrozí riziko problémov s prijatím vlastnej sexuality, začiatok procesu identifikácie s rolou podľa pohlavia.
4. latentné (od 6r. – do 12r) – obdobie stagnácie, bez výrazných prejavov v psychosexuálnom vývine
5. genitálne (od 12r.vyššie) – rozvíja sa vlastný pohlavný život, smeruje k vyhľadávaniu heterosexuálnych interakcií.

DOSPELOSŤ

2008-09-30T14:10:00.001-07:00

DOSPELOSŤ

MLADŠIA DOSPELOSŤ (mecitma)
20 - 30r..+-7r., DM=relatívne dovŕšenie duševnej dospelosti, HM=vrchol telesnej a psychickej výkonnosti
Vývinové úlohy:
- udomácnenie sa, resp. osvojenie si dvoch základných životných rolí - rodinnej a profesijnej.
- Výber životného partnera.
Podľa Eriksona (25 - 60r. = generativita vs stagnácia)

STREDNÁ DOSPELOSŤ (adultium)
30 - 45r.+-7r., DM=vrchol telesnej a psychickej výkonnosti, HM=začiatok klimaktéria u žien a andropauzy u mužov
Vývinové úlohy:
- životné vyvrcholenie,
- vyváženosť involučných a evolučných zmien,
- zvládnutie životných úskalí,
- získavanie životných skúseností,
- rodičovské výchovné pôsobenie, budovanie kariéry.
Podľa Eriksona (25 - 60r. = generativita vs stagnácia.....prebieha aj počas staršej dospelosti)

STARŠIA DOSPELOSŤ (interevium)
45 - 60r.+-10r., DM=začiatok klimaktéria u žien a adrenopauzy u mužov, HM=odchod na dôchodok
Vývinové úlohy:
- prechod medzi produktívnymi a neproduktívnymi procesmi,
- príprava na odchod na dôchodok,
- akceptácia príchodu starnutia,
- aktívny životný štýl pre udržanie práceschopnosti do vysokého veku.

STAROBA

MLADŠIA STAROBA (ranná staroba)
60 - 75r., DM=odchod na dôchodok s plnou sebestačnosťou
Podľa Eriksona (60r.vyššie = integrita vs zúfalstvo......prebieha počas celého obdobia staroby)
STREDNÁ STAROBA (pokročilá, kmeťstvo)
75 - 90., čiastočná sebestačnosť
KRAJNÁ STAROBA (patriarchum)
nad 90r., zasiahnutá osobnosť, JA narušené, možnosť výskytu patologických príznakov

DOSPIEVANIE

2008-09-30T14:09:00.002-07:00

DOSPIEVANIE

STARŠÍ ŠKOLSKÝ VEK (puberta, pubescencia)
10 - 15r.+2-1r., DM=začiatok telesného a pohlavného dozrievania, HM=dovŕšenie pohlavnej zrelosti a začiatok duševného dozrievania
Vývinové úlohy:
- prijatie vlastného dospievania osobnosťou pubescenta,
- vyrovnanie sa s fyzickými zmenami, telesné zmeny sa odrážajú v psychike,
- úspešné nájdenie a zorientovanie sa v množstve rolí, ktoré jedinec má.
Podľa Eriksona (12 - 18r. = identita vs roztrieštenosť)
Podľa Mc.Clellanda - prechod dvoch období
a) 8 - 12r.=súperivé presadzovanie JA NAD NIEKÝM
b) 12 - 18r.= JA S NIEKÝM

ADOLESCENCIA
15 - 20r.+5r, DM=dovŕšenie pohlavnej zrelosti a začiatok psychického dozrievania, HM=dovŕšenie psychickej zrelosti, duševná dospelosť
Vývinové úlohy:
- dosiahnutie kognitívnej, emocionálnej a sociálnej zrelosti,
- príprava na povolanie,
- vytváranie intímnych citových vzťahov,
- formovanie osobnostia charakteru.
Podľa Eriksona (18 - 25r. = intimita vs izolácia)
Podľa Mc.Clellanda (12 - 18r.= JA S NIEKÝM)

PREDŠKOLSKÝ VEK, MLADŠÍ ŠKOLSKÝ VEK

2008-09-30T14:09:00.001-07:00

PREDŠKOLSKÝ VEK
3 - 6r.+-1r, DM=vznik JA, HM=dosiahnutie školskej zrelosti
Vývinové úlohy:
- vznik a formovanie morálky (rozlišovanie dobrého a zlého),
- prijatie sociálnych noriem, pravidiel a sociálnych rolí,
- dieťa sa má vyznať v okolitom fyzickom svete a morálnom prostredí,
- postupne má dospieť k školskej zrelosti,
- vytváranie detskej osobnosti,
- vznik sebauvedomenia.
Podľa Eriksona (3 - 6r. = iniciatíva vs pocity viny)
Podľa Mc.Clellanda (2 - 8r.=osamostatňovanie sa JA SÁM)

MLADŠÍ ŠKOLSKÝ VEK
6r. - 10r.+3-1r.=výrazné rodové rozdiely, DM=dovŕšenie školskej zrelosti, HM=začiatok telesného a pohlavného dozrievania (10.r.-končí sa obdobie detstva - vrchol detstva - kritériá: dieťa schopné určitej miery autoregulácie, sebestačnosti, je schopné niečo si predsavzať)
Vývinové úlohy:
- optimálne vyrovnanie sa so vstupom do školy,
- postupný prechod od vonkajšieho spôsobu riadenia (rodičia u predškoláka) k samostatnosti a schopnosti zvládnuť všetky úlohy (gramotnosť, sociálne zručnosti a návyky).
Podľa Eriksona (6 - 12r. = pracovitosť vs menejcennosť).
Podľa Mc.Clellanda (8 - 12r.=súperivé presadzovanie JA NAD NIEKÝM)

OBDOBIE BATOĽAŤA

2008-09-30T14:08:00.002-07:00

OBDOBIE BATOĽAŤA (útly vek, ranné detstvo)
1-3r.+-1r., DM=začiatok chôdze a reči, HM=vznik JA, sebauvedomenia
Vývinové úlohy:
- vytvoriť základy osamostatnenia sa (chôdza, reč, sebauvedomenie, osamostatňovanie v kognitívnej aj emocionálnej sfére),
- formovanie osobnosti.
Podľa Eriksona (1,5-3r. = autonómia vs pochybnosti)
Podľa Mc Clellanda (prechod dvoch období):
a) nar .-2r.=JA a NIE JA neoddelené,
b) 2 - 8r.=JA (dieťaťa sa oddeľuje od matkinho JA)
- vývin sebauvedomenia (ego)
- rozvíja svoje kompetencie v rámci kognitívnych procesov a motoriky
- rozvíja sa chôdza a reč
- osvojuje si hygienické návyky
- vývin identity (vlastné Ja)
- rozvíja sa svalstvo
- prebieha stále zrenie CNS, pohyby sú riadené skôr reflexne - predĺžená miecha
- okolo 3. roku riadenie - mozgová kôra
- dieťa dokáže plynule chodiť okolo 2 rokov
- chôdza po schodoch plynule - 3,5 roka
- samoobslužné aktivity (úchop, manipulácia s rukami)
- malá motorika (skladačky, stavebnice, kreslenie)
- obdobie čmárania - 2. rok
- ..... určuje či je dieťa pravák alebo ľavák

Detstvo - pokr.

2008-09-30T14:08:00.001-07:00

Myslenie
- senzomotorická inteligencia
Reč - receptívna reč (dokáže viac počúvať ako hovoriť)
- 10 - 12 mesiac - ovláda 10 - 12 slov
- kritické obdobie (senzitívne) pre vývin reči (matka sa musí s dieťaťom rozprávať).
- dieťa vníma - tón hlasu, zvuky, náladu
- matka a otec pôsobia ako zrkadlo, dieťa niečo povie, matka to zopakuje, resp dieťa opraví.
Sociálny vývin
- fyzický kontakt s matkou
- synchrónia pozornosti a afektu (forma vzťahu medzi matkou a dieťaťom - na čo je zamerané dieťa, na to je zameraná matka)
- 7 - 8 mesiac - rozlišovanie známych a neznámych ľudí
- špecifický vzťah pripútania k matke (končí v období 1,5 roku)
- separačná úzkosť - fáza zúfalstva
- fáza apatie
- fáza nadviazania nového vzťahu
Emocionalita
- príjemný a nepríjemný (1. rok života)
- v 1. roku dieťa rozvíja emocionálny život - je veľmi emocionálne labilné
- je riadené najmä prírodnými potrebami (hlad, chlad)
- rýchlo prechádza z jednej nálady do druhej
- v polroku dieťa býva skôr negatívne emocionálne ladené
- od polroka sa jeho naladenie zlepší

DETSTVO - pokr.

2008-09-30T14:07:00.000-07:00

Vývin mtoriky
Veľká motorika - pohyb končatín
- 4. mesiac - dokáže sa prevaliť
- 6. mesiac . dokáže sedieť
- 8. mesiac - dokáže chodiť (po štyroch)
- 8-9. mesiac - stojí s oporou na vlastných nohách
- 10-12. mesiac - pevný krok
Malá motorika - vývin rúk (úchopu)
- 1. rok - dlaňový úchop
- kliešťovvý úchop
- nožnicový úchop
- okolo 2. r. - pinzetový úchop

2 - 3 mesiac - siaha na predmet, priťahuje ho k ústam
4 - 6 mesiac - manipulácia s hračkou
8 - 9 mesiac - schopnosť držať lyžičku
Rozvoj mozgu - rozvoj nervovej sústavy (dokáže chodiť)
- 1. rok života - najintenzívnejší vývin mozgu
- výcvik, tréning
- dostatok nových podnetov = základ intelektu
Vývin zmyslov (percepcia)
- zrak (od pôrodu očný kontakt s matkou, zraková ostrosť do 20 - 25 cm - do 2 mesiacov)
- farby (zelená, červená, žltá, ostatné postupne do 1. roka)
- sluch (úľakový reflex - reakcia na silný hluk)
2 - 3 mesiac - hrkútanie - hrdelné zvuky, nácvik hovoridiel
4 - 5 mesiac - reaguje na zdroj zvuku
- chute (sladké chute - do 6. mesiaca, slaná, kyslá chuť - až od 1. roku)
zuby - 5 - 6. mesiac
Pamäť
- 3 - 4 dni (môže byť matka preč a dieťa ju rozpozná)
- 1. rok (pamätá si asi až 24 hodín)
- 3. rok (spomienky)
Pozornosť
- 6. mesiac - 2 - 3 min. (max. 7 min.)
- 1. rok 10 min. a viac

PERIODIZÁCIA VÝVINU JEDINCA

2008-09-30T14:06:00.000-07:00

I. PERIODIZÁCIA VÝVINU JEDINCA
OBDOBIE PRENATÁLNEHO VÝVINU (vnútromaternicového, intrauterínneho)
Dolný medzník (DM)=počatie, Horný medzník (HM)=pôrod, narodenie.
Vývinové úlohy:
- zabezpečiť optimálne podmienky organogenézy a psychogenézy, (obdobie formovania organizmu jedinca, vytváranie základov vnútorného prežívania, tvorba a formovanie základnej citovej väzby matka-dieťa).

DETSTVO

OBDOBIE NOVORODENCA A ĎOJČAŤA
narodenie - 1r.+-5mesiacov, obdobie novorodenca prebieha v prvých dvoch mesiacoch po narodení,
Novorodenec - nar. - 2. mesiac
Dojča - 2. mesiac - 1 rok +- 5 mesiacov
DM=narodenie, HM=začiatok chôdze a reči
Vývinové úlohy:
- adaptácia dieťaťa na nové prostredie mimo tela matky (prostredníctvom nepretržitého kontaktu s matkou), - - -- vytváranie základov pre zdravý citový, kognitívny vývin,
- zabezpečiť dostatočný prísun vhodných podnetov.
Podľa Eriksona (nar.-1,5r. = dôvera vs nedôvera)
Podľa Mc Clellanda (nar.-2r.=JA a NIE JA neoddelené, spojené s matkiným)
Dojča 2. mesiac - 1 rok +- 5 mesiacov
- predrečové prejavy - krik, plač (význam: komunikácia, stav vlastných potrieb, vlastná potreba sociálneho kontaktu)
- 6 - 9 druhov plaču (rozlišuje matka)
Vývinové úlohy:
- nadviazať pevný kontakt s matkou
- rozvíjať poznávacie procesy (vnímanie, cítenie, pamäť)
- rozvoj motoriky
- rozvoj sociálnych kontaktov
- (koniec) dieťa začína chodiť a rozprávať

Terratogény

2008-09-30T14:05:00.002-07:00

-Terratogény (faktory (škodlivé), ktoré môžu ovplyvňovať vývin:
1. škodlivosť zo životného prostredia
- infekčné ochorenia
- rôzne druhy žiarenia (UV, Rtg...)
- traumy (nehody)
- mechanické poškodenia
2. Psychické faktory
- stres
- psychická trauma
- nechcené tehotenstvo
- užívanie návykových látok
- Senzitívne obdobia vo vývine človeka (kritocké obdobia vo vývine človeka, kedy je človek zvlášť citlivý na isté druhy podnetov z prostredia)
- 0 - 1 rok - vývin reči, najkritickejšie obdobie
- 2 - 3 rok - kritické pre vývin Ja, vývin sebauvedomenia
- 3 - 4 rok - utváranie vzťahu k rodičom
- Blokátory psychického vývinu
DEPRIVÁCIA - nedostatok až chýbanie istých podnetov, ktoré sú potrebné pre uspokojenie základných potrieb človeka.
- v 1. roku veku dieťaťa je podnetová deprivácia veľkým problémom, pretože obmedzuje kognitívny vývin dieťaťa. Do istej miery sú tieto veci reverzibilné (vratné - dajú sa napraviť, ale veľmi ťažko)
SUPERSATURÁCIA - prestimulovanie (príliš veľa podnetov)
Deprivácia aj supersaturácia blokujú psychický vývin.

Doplňujúci materiál (vývinová psychológia) I

2008-09-30T14:05:00.001-07:00

Doplňujúci materiál (vývinová psychológia) I.
obsah:
I. Periodizácia vývinu jedinca.
II. Modely psychického vývinu (Freud, Erikson, Piaget, Kohlberg).
III. Vývin sebauvedomenia (McCllellandova teória, všeobecne platná klasifikácia).
IV. Vývin role podľa pohlavia (rodovej role)
V. Fázy vývinu detskej reči
VI. Fázy vývinu detskej kresby

---------------------------------------------------------------------------------------
0. PREDMET A VÝZNAM DISCIPLÍNY
-Vývinová psy. je základná teoretická psy. disciplína, ktorej predmetom štúdia je vývin jedinca od počatia po smrť (ontogenetická psy.)
-Ontogenéza - vývoj jedinca
-Filogenéza - vývoj druhu
-Vývin - je trvalý progresívny, nereverzibilný proces kvantitatívnych i kvalitatívnych zmien u človeka (zmien psychických ako aj telesných)
-Charakteristiky vývinu - Je zákonitý u každého človeka rovnako v istých bodoch
- je stupňovitý
- striedajú sa obdobia rovnosti a nerovnosti (1. rok života)
-Činitele vývinu: 1. Dedičnosť a vrodenosť (zdedené - to, čo je dané genmi, vrodené - to, čo získavame počas vnútromaternicového vývinu)
2. Prostredie - makroprostredie (žovptné prostredie)
- mikroprostredie (sociálne prostredie, rodinné prostredie, výchova)
3. Vlastná aktivita jedinca - sebavýchova, sebarealizácia
-Spôsoby realizácie vývinu (v akych podobách môžme vývin vidieť)
1. rast
2. zrenie - je dané geneticky
- je podmienkou pre učenie
3. učenie - ťaženie zo skúseností (od 6. mesiaca vnútromaternicového vývoja, pamäť funguje od 8. mesiaca v prenatálnom období)

PSYCHOANALYTICKÉ A INŠTINKTIVISTICKÉ TEÓRIE

2008-09-30T14:04:00.000-07:00

V. VONDRÁČEK a ŠTUDENT predpokladali pri utváraní agresivity na jednej strane vplyv dedičných faktorov, stavu CNS, na druhej strane psychosociálne faktory (frustrácia, úzkosť, patogénne výchovné činitele). K patogénnym výchovným činiteľom zahrňujú najmä nedostatok kladných citových väzieb v rodine, hrubé zaobchádzanie v rodine a mimo nej, podnecovanie a schvaľovanie agresie, ponižovanie či preferovanie súrodencov.

Vydeľujú i tri samostatné typy agresívnych psychopatov :
1. agresívny astenický psychopat – introvertný, úzkostlivý jedinec, s dlho potlačovanou agresivitou, ktorá prepukne s prekvapujúcou silou na často nepatrný podnet
2. agresívny sténický psychopat – je opakom predchádzajúceho, extrovertný, hypertýmny, prekypujúci energiou, konfliktný, nezdržanlivý, neschopný ovládať agresívne reakcie aj pri bežných konfliktoch
3. epileptoidný explozívny psychopat – jedinec často s hraničným alebo pozitívnym EEG nálezom. Agresívne reakcie sú dôsledkom výbušnosti, oslabenia racionálnej kontroly afektivity. Príznačné je náhle, významnosti podnetu neprimerané, „prestrelené“ útočné konanie.

Výskum sociálnych a vývinových psychológov na túto tému zhromaždilo Zahn-Waxler a spol. v monografii Altruizmus a agresia. Za dôležitý mediátor medzi agresiou a prosociálnym správaním sa pokladá empatia a altruizmus. Podľa S. Feshbacha a N. Feshbacha empatiu tvoria 3 základné komponenty:
1. kognitívna schopnosť rozlišovať afektívne kľúče u druhých,
2. kognitívne spôsobilosti na porozumenie perspektívy a rolí druhých osôb,
3. afektívna reaktibilita, t.j. schopnosť prežívať emócie.

O INTEGRATÍVNY MODEL AGRESIVITY sa v diele Anatómia ľudskej deštruktivity pokúsil Fromm. Pokúsil sa o preklenutie dichotómie inštinktivistického vs. behaviorálneho chápania agresivity. Zdôrazňuje, že u človeka musíme rozlišovať dva úplne odlišné typy agresivity. Prvý typ, benígnu agresivitu, má človek spoločnú so zvieratami, pretože je „fylogeneticky naprogramovaný podnet napadnúť (alebo utiecť), akonáhle sú ohrozené jeho záujmy“. Druhý typ, malígna agresivita , ktorá je charakterizovaná krutosťou a deštruktivitou, je špecificky ľudská. Benígna agresivita má teda pudový pôvod, malígna agresivita je súčasťou charakterovo podmienených ľudských vášní. Medzi prejavy benígnej agresivity zaraďuje napr. inštrumenálnu agresiu, hravú agresiu, agresiu ako sebapresadenie. Obranný charakter benígnej agresie nemusí slúžiť len prežitiu v biologickom zmysle slova, ale i obrane takých hodnôt, ako sú sloboda, konformita so spoločnosťou. Základom sadistického charakteru je túžba ovládať a pokorovať iných, mať neobmedzenú vládu nad živými tvormi. Nekrofilný charakter je zas priťahovaný všetkým, čo je mŕtve. Je to vášeň meniť živé v mŕtve, ničiť pre ničenie samotné. Osobitnou formou je análno-hromadiaci charakter, ktorý sa vo svojej deštrukcii vyznačuje systematickosťou, pedantnosťou, neosobnosťou.

PSYCHOANALYTICKÉ A INŠTINKTIVISTICKÉ TEÓRIE

2008-09-30T14:03:00.002-07:00

H. SELG zdôrazňuje mechanizmy sociálneho učenia pri utváraní návyku útočenia. Selg poukázal na fakt, že príjemné emočné prežívanie, sprevádzajúce úspech, môže samo osebe motivovať učenie s tzv. zástupným posilnením, t.j. ako agresia „dopadla“ u druhých.
Kognitívna psychológia 70 – 80. rokov ovplyvnila aj problematiku agresivity a viedla k formulovaniu sociálno-kognitívnych modelov.
Príkladom je Greenov „kompletný model afektívnej agresie“. Základom modelu je predpolad, že výskyt agresie je ovplyvnený premennými pozadia, ktoré pôsobia ako predispozície, ale samy agresiu nevyvolávajú (dedičnosť, temperament, sociálne normy, imitačné učenie). Na uskutočnenie agresie sú potrebné situačné premenné (konflikt, útok, stresory, frustrácia). Uskutočnenie agresie vedie k zníženiu aktivácie, čo môže byť prežívané ako katarzia. Za iných okolností agresia vedie k následným pocitom viny. Lovaš a spol. vo svojich experimentoch potvrdili predpoklad, že agresívna reakcia závisela od hodnotenia zámeru útočníka. V prípade, že tento zámer sa hodnotil ako priateľský, hravý, nebola taká vysoká pohotovosť reagovať agresívne, ako keď sa hodnotil ako vysoko hostilný.

Bio-psycho-sociálne a integratívne modely agresivity

G. DOBROTKA tvrdí, že agresivita je len dispozícia, ktorá zostáva latentná, kým ju rôzne vnútorné a vonkajšie podmienky neaktivizujú a nemotivujú. V štruktúre osobnosti agresivitu zaraďuje medzi tzv. popudivé fenomény, ktoré sú aj fylogeneticky staršie ako pudy. Nemajú teda inštinktívne zakódovanú väzbu na istý objekt ani formu realizácie, ako je to pri pudoch. Nachádzajú si náhodné ciele alebo sa viažu aj na ciele iného motivačné ho pozadia. Agresivite chýba imanentný cieľ a inštinktívny model realizácie, preto podlieha učeniu, aktivácii, či priamo inštrunktáži zo strany sociálneho okolia.

PSYCHOANALYTICKÉ A INŠTINKTIVISTICKÉ TEÓRIE

2008-09-30T14:03:00.001-07:00

Behaviorálne teórie agresivity
Predstavitelia tzv. YALSKEJ ŠKOLY (DOLLARD, DOOB, SEARS, MILLER, NEAR, MOWRER) prišli s tzv. frustračne agresívnou hypotézou, t.j., že agresia je jediným a základným typom reakcie na frustráciu.
Agresia má u každého jedinca iné miesto v hierarchii reakcií. Vedie k redukcii napätia – katarzii, ktorá sa tak stáva zmyslom, resp. posilňujúcim činoteľom agresie. Hypotézu teda možno zhrnúť do jednoduchej schémy :
frustrácia – agresia – katarzia.

ROSENZWEIG vychádzal z predpokladu, že frustráciu možno prežívať ako prekážku, ohrozenie jednotlivých potrieb a ohrozenie seba ako celku. Preto potom podľa zamerania rozoznáva impunitívnu (mimo objektu s inhibičnou funkciou), extrapunitívnu (proti prekážke, konštruktívnu) a intrapunitívnu (deštrukčnú, proti subjektu obrátenú) agresiu. Rosenzweig zaviedol aj dôležitý termín frustračná tolerancia –miera osobnej znášanlivosti frustrácie.

A. BUSS tvrdí, že agresiu vyvolávajú tzv. antecedenty agresie frustrácie a škodlivé podnety (útok, rušenie). Agresivita je návyk útočenia. Jeho vytváranie závisí od temperamentu, sociálnej facilitácie a histórie posilnení. História posilnenia je osobná skúsenosť jedinca s tým, aké vonkajšie a vnútorné odmeny a tresty agresia prinášala v minulosti. Sociálnu facilitáciu tvoria skupinové normy a spoločenské postoje k agresívnym prejavom. Temperament vytvára vrodenú bázu pre vývoj agresivity.

A. BANDURA a jeho spolupracovníci pokladali sociálne učenie za rozhodujúci faktor učenia sa agresii. V prirodzenom experimente s dvomi skupinami detí predškolského veku zistili, že pozorovanie správania dospelých modelov správajúcich sa k objektom agresívne alebo neutrálne, viedlo u detí pozorujúcich agresívne prejavy k zvýšenému výskytu násilných prejavov v hre. Bandura tento mechanizmus nazval zástupné posilnenie. Vmedzerené sú ale aj kognitívne mechanizmy, najmä očakávanie. Ak po agresívnom správaní sa modelov nasledoval trest, tendencie k agresii u pozorujúcich detí klesala.

Zillmann zhrnul Bandurovu teóriu sociálneho učenia do 4 bodov :
1. agresia je pod kontrolou množstva vonkajších posilnení a trestov
2. posilnenie a tresty môžu fungovať i zástupne – pozorovaním modelov
3. agresii sa možno učiť i pomocou vnútorného sebaposilňovania a sebatrestania
4. učenie sa agresii je zároveň pod kognitívnou kontrolou našich očakávaní efektu správania.

PSYCHOANALYTICKÉ A INŠTINKTIVISTICKÉ TEÓRIE

2008-09-30T14:02:00.000-07:00

Inštinktivistické chápanie agresivity možno nájsť aj u mnohých neopsychoanalytických autorov, ako MCDOUGALL, TOLLMAN, YOUNG, ktorí pokladajú agresivitu za primárny motív.

K. LORENZ je jedným zo zakladateľov etológie. Vo svojom diele Takzvané zlo pokladá agresivitu za bojový inštinkt zameraný proti členovi toho istého druhu. Pravá agresivita je intradruhová a má druhovo ochraňujúcu funkciu. Agresivita je inštinktívna energia, relatívne nezávislá od spúšťacích podnetov zvonku. Pri určitom stupni jej nahromadenia dochádza potom buď k aktívnemu vyhľadávaniu stimulu (apetenčné správanie) alebo k tzv. reakcii naprázdno. Človek je podľa Lorenza jediný živočích, ktorému hrozí vyhynutie v dôsledku intradruhovej agresie. Lorenz etologicky analyzuje i tzv. pseudodruhovosť a militantný entuziazmua, ktorý sa prejavuje ako obracanie energie „proti tým druhým“, teda v nacionalizme, rasizme a triednom boji. Lorenz pripúšťa i vplyv negatívnych sociálnych javov, ktoré nazýva dehumanizácia. Patria medzi smrteľné hriechy civilizácie : narušenie mechanizmov odovzdávania tradícií z generácie na generáciu, sociálna izolácia spôsobená preľudnenosťou v mestách, tzv. pseudodruhovosť ako následok historicky veľmi odlišného vývoja v rôznych etnických a sociálnych skupinách a kultúrach. V sociálnej organizácii ľudí to vedie k zvláštnym druhom premiestnenia, ako tzv. militantný entuziazmus, t.j. presmerovanie agresie proti cieľom tolerovaným v určitej spoločnosť
( národnostné a rasové menšiny, ideologickí a náboženskí nepriatelia ).

Freud aj Lorenz sú zástancovia hydraulického modelu, ktorý predpokladá, že je nezdravé, keď nie priam autodeštruktívne, ak jedinec nemôže svoju agresívnu energiu odreagovať. Rozdiel je v tom, že u Freuda je agresivita v službách smrti (Thanatos), kým u Lorenza agresia slúži životu. Takzvané zlo u zvierat sa stáva skutočným zlom u človeka, napriek tomu, že podľa Lorenza jeho korene nie sú zlé.

Kritika inštinktivistického chápania agresivity sa dá zhrnúť do 4 položiek :
1. Nie je opísaný univerzálny, vonkajší či vnútorný podnet, ktorý by konzistentne spúšťal agresívnu reakciu.
2. Agresia sa v detstve nevyskytuje skôr ako iné formy sociálneho správania.
3. Existuje síce vrodený fyziologický vzorec hnevu, ale spojenie agresie a hnevu nie je nevyhnutné.
4. Inštinktivisticky nemožno vysvetliť všetky sociálne prejavy násilia, ako sú vojny, revolúcie. Dôsledné, jednostranne inštinktivistické chápanie agresivity by malo aj svoje trestno-právne dôsledky.

PSYCHOANALYTICKÉ A INŠTINKTIVISTICKÉ TEÓRIE

2008-09-30T14:01:00.002-07:00

TEÓRIE AGRESIVITY

PSYCHOANALYTICKÉ A INŠTINKTIVISTICKÉ TEÓRIE

SIGMUND FREUD sa zaoberal agresiou a agresivitou z troch aspektov. Rôzne formy agresie pokladal za sprievodný jav všetkých fáz psychosexuálneho vývinu človeka. Zároveň pokladal agresiu za jednu z foriem reakcie na intrapsychický konflikt medzi Ono, riadené princípom slasti, Ja a Nad Ja, riadené princípom reality. Tento konflikt vedie k frustrácii a jej následkom je agresia. Agresia môže byť voči okoliu alebo aj voči sebe.
Proti sebe postavil inštinkt života, tvorenia a lásky Eros a inštinkt smrti, deštrukcie a násilia Thanatos. Život je potom neustálym vnútorným bojom týchto dvoch protikladných pudov a tendencií, v ktorom nakoniec víťazí smrť.
Deštruktívne tendencie sú v rozpore s inštinktom života a preto sa obracajú navonok.
Freudovu teóriu agresivity ako primárneho pudu prijal a rozvíjal celý rad psychoanalytikov – HARTMAN, KRIS, LOEWENSTEIN, NUNBERG, MUNROE.

A. ADLER pokladá agresiu za reakciu na prežívanie citu menejcennosti, ktorá má svoj zmysel v ontogenéze (napr. v období vzdoru). Abnormálny charakter nadobúda, keď sa stáva hyperkompenzáciou – dominantnou alebo jedinou reakciou na sociálne okolie, napr. pri tzv. orgánovej menejcennosti. Vypracoval koncept kanalizovanej agresivity, pod čím sa chápe sociálne prijateľné usmernenie agresie v profesii (vojak, policajt), záujmoch (agresívne športy) alebo fantázii (výtvarné, literárne umenie...).

E. FROMM predpokladá, že v človeku sú kryté hodnotové dimenzie : láska k životu – láska k smrti, láska k blížnemu – narcizmus, sloboda – fixácia na matku.
Ak je jedinec charakterizovaný skôr láskou k smrti, narcizmom, fixáciou na matku, môže to u neho viesť k vzniku tzv. nekrofilného charakteru, pohotovosti k sadizmu. Fromm ho nachádza u veľkých diktátorov (Hitler, Stalin).

K. HORNEYOVÁ tvrdí, že reakcia na bazálnu anxietu vedie u človeka k preferovaniu niektorého zo sociálnych hnutí – od ľudí (izolácia) k ľuďom (kooperácia) alebo proti ľuďom (agresia).

Sociálne prostredie

2008-09-30T14:01:00.001-07:00

6. Sociálne prostredie
- dokončiť zo skrípt

- malá sociálna skupina
- delenie (akým spôsobom) - viacero kategórií:
- primárne (rodina)
- sekundárne (trieda)

- umelé – vznikajú za účelom výskumu, experimentu
- reálne – vznikajú spontánne, prirodzene

- členské – skupiny, ktorých sme členmi
- referenčné – skupiny, do ktorých chceme patriť, uznávame ich hodnty
- pozitívne
- negatívne

- formálne – utvárajú sa na základe určitých kritérií
- neformálne – utvárajú sa na základe osobných vzťahov, potrieb

- z časového hľadiska – stále
- časovo limitované

- povinné – členstvo je nanútené, nemôžeme si vybrať (rodina, etnická skupina)
- slobodné

- otvorené
- zatvorené

- tvoria ju minimálne 2 ľudia
- maximálne 30-40 ľudí
- dynamika malej skupiny - súhrn skupinových dejov a skupinových interakcií
- je utváraná interpersonálnymi vzťahmi a interakciami členov skupiny
spolu s činnosťou skupiny a tiež silami vonkajšieho pôsobenia
- nájsť pojmy: konformita, podriadenosť, vodcovstvo, skupinová kohézia (súdržnosť), sociálna
atmosféra v skupine, štruktúra (stavba) malej soc. skupiny, skupinové normy, pozícia,
rola, sociálny status v malej sociálnej skupine

- veľká sociálna skupina
- len psychológiu davu (Lebon) - vlastnosti, typy davu, mechanizmy, ktoré pôsobia v dave

Problematika osobnosti v sociálnej psychológii

2008-09-30T14:00:00.002-07:00

- druhy postojov: - presvedčenie (názor) - prevláda racionálna zložka
- utvárajú sa vedome
- vyjadrujú súhlas, nesúhlas, kladný alebo záporný názor
- môžu mať rôznu hĺbku
- predsudky - dominuje emocionálna (iracionálna) zložka postoja
- ignorujeme objektívne kritériá pri hodnotení
- obvykle sú zameranéproti niekomu alebo niečomu bez
presvedčivých argumentov
- utváranie a zmeny postojov
- osvojovať si postoje v skupine môžeme - spontánne
- skupinovým nátlakom
- postoj môžeme zmeniť
- zmeny postojov - súrodé - uskutočňujú sa v smere existujúceho postoja
- nesúrodé spočívajú v presunutí postoja cez neutrálny bod k nému znamienku

- zmeny môžeme dosiahnuť: 1. persuáziou - jednostranné pôsobenie, kde sa nevyužíva aktivita
jendotlivca (napr. reklama)
2. stratégia aktívnej účasto - vtiahnutie jedinca do diania, procesu, kde
sa postoj môže zmeniť alebo upevniť
3. sociálnou identitou
- postoje rozlišujeme - centrálne - tie skôr utvorené
- sú pre nás dôležité
- periférne - tie neskôr utvorené
- nie sú pre nás až tak dôležité
- môžu sa ľahšie meniť

Problematika osobnosti v sociálnej psychológii

2008-09-30T14:00:00.001-07:00

- sociálna motivácia
- motív - dynamická zložka osobnosti, ktorá sa považuje za príčinu konania, za zdroj, podnet
správania sa ľudí aj skupín
- A. Maslow - "Teória potrieb" - jeho model hierarchie potrieb:

5 - sebaaktualizácia
4 - potreba sebaaktualizácie (potreba porozumenia)
3 - potreba spolupatričnosti, lásky, uznania,
sebaúcty, estetické potreby
2 - potreba bezpečnosti, istoty
1 - fyziologické potreby, pudy

- sociálne postoje
- postoj - relatívne stála tendencia, pohotovosť reagovať charakteristickým spôsobom na určité
podnety
- sociálny postoj - vyjadruje vzťah človeka k svetu a jeho zložkám
- postoj je vždy zameraný na určitý objekt, ktorý sa nachádza v sociálnej realite
- určujú ho 2 charakteristiky: 1. existencionalita (zameranosť) na objekt
2. hodnota - nakoľko je postoj pre nás hodnotný, dôležitý
- štruktúra postoja: 1. konatívna zložka - tendencia konať v zmysle postoja
2. kognitívna (poznávacia) - vyjadruje stupeň vedomosti o predmete postoja
3. emocionálna - vyjadruje emócie a citové vzťahy vzhľadom na predmet postoja
- všetky 3 zložky postoja sa líšia v 3 charakteristikách:
1. valencia - vyjadruje stupeň priaznivosti postoja
- môže byť pozitívna alebo negatívna
2. mnohorakosť - postoj tvorí viacero zložiek a má viacero rozmerov
- zaznamenávame šírku postoja
3. konzistentnosť - ako sú všetky 3 zložky postoja prepojené

Problematika osobnosti v sociálnej psychológii

2008-09-30T13:59:00.002-07:00

5. Problematika osobnosti v sociálnej psychológii

- socializácia
- človek je tvor spoločenský a žije v sociálnom systéme, je naviazaný na aktuálne sociálne prostredie
- proces sociálneho učenia, prostredníctvom ktorého si človek osvojuje sociálne normy, hodnoty,
postoje, formy sociálneho správania = stáva sa spoločenským tvorom
- 2 podoby socializácie: 1. prenášanie kultúry zo spoločnosti na jednotlivca - istý tlak kultúrneho
prostredia na jednotlivca
2. proces poľudšťovania jedinca
- negatíva socializácie: 1. socializácia prenáša nielen kultúrne hodnoty, ale aj spoločenské nerovnosti
2. sú jednotlivci, ktorí sa úspešne socializujú aj do skupín, ktoré nevyznávajú
pozitívne hodnoty, normy
- základné aspekty socializačného procesu:
1. objekt a subjekt - na každom procese socializácie sa podieľajú minimálne dvaja ľudia, ktorí
majú rôzne úlohy a vzájomne sa ovplyvňujú, sú v procese neustálej
interakcie
2. obsah - subjekt socializácie prenáša v tomto procese určitý obsah
- je odvodený, daný kultúrou, dobou, civilizáciou
3. mechanizmy socializácie - odovzdáva sa subjektu v interakcii a pri tom subjekt používa
mechanizmy
- základným mechanizmom je sociálne učenie - 3 formy, podoby:
a. imitácia - forma napodobňovania, väčšinou neúmyselná
b. identifikácia - napodobňovanie, ale úmyselné, s cieľom
stotožniť sa s objektom socializácie
- vzorom je model
c. preberanie rolí - sociálne učenie prebieha spontánne a
mimovoľne. Ak je riadené, vtedy sa
spája s odmenou a trestom, čím sa
proces sociálneho učenia reguluje
- socializácia - po formálnej stránke prebieha v inštitúciách (inštitucionalizovaná, formálna)
- neformálna podoba - všetky tlaky a interakcie s okolím, ľuďmi, do ktorých sa človek
dostáva v priebehu života

Základné asertívne práva

2008-09-30T13:59:00.001-07:00

Základné asertívne práva:
1. mám právo posudzovať svoje vlastné myšlienky, správanie, emócie a byť za ne a za ich dôsledky
zodpovedný
- manipulačná povera - tlak verejnosti, že posudzovať nás majú iní
2. mám právo neponúknuť žiadne výhovorky alebo ospravedlnenia ospravedlňujúce moje správanie
- manipulačná povera - za svoje správanie sme zodpovední druhým ľuďom
3. mám právo posudzovať, či a nakoľko som zodpovedný za riešenie problémov druhých ľudí
- manipul. povera - voči niektorým skupinám, inštitúciám máme väčšiu zodpovednosť ako za seba
4. mám právo zmeniť svoj názor
- manipulačná povera - ak sme sa už k niečomu priklonili, nemáme už meniť svoj názor
5. mám právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný
6. mám právo povedať "ja neviem"
7. mám právo byť nezávislý na dobrej vôli ostatných
8. mám právo robiť nelogické rozhodnutia (rozhodovať sa intuitívne)
9. mám právo povedať "ja ti nerozumiem"
10. mám právo povedať "je mi to jedno" ("áno, je to možné, ale ja to vidím inak, mám na to iný
názor"
- manipulačná povera - musíme sa stále snažiť byť lepší
11. mám právo sám sa rozhodnúť, či budem konať asertívne alebo nie
- manipulačná povera - tlak verejnosti

- empatia - schopnosť osobnosti, pomocou ktorej sa v rámci bezprostrednej komunikácie s druhým
človekom vieme vžiť do jehu duševného stavu, následne vycítiť emócie, motívy, snahy, ktoré tento
človek nevyjadruje v slovách priamym spôsobom
- podmienkou empatie je, aby naozaj odzrkadľovala zážitky iného človeka, preto musia byť v
popredí emócie a nie racionálne hľadisko
- častokrát sa mýli s poznaním sociálnej situácie
- hľadisko IQ nie je žiadnou podmienkou
- základným predpokladom je, aby sa rozprávajúci stretol s úplnou otvorenosťou
- 2 zručnosti - empatické počúvanie - nie je to úplne čistá empatia
- spája sa so spätnou väzbou
- 4 kroky: - rozhodnutie
- verbálna správa (čo som pochopil z prejavov
druhého človeka)
- správa o prežívaní (neverbálna správa) - snažíme sa
odhadovať, čo je v druhom človeku
- validizácia (overenie)
- empatia

Sociálne správanie

2008-09-30T13:58:00.002-07:00

- asertívne správanie - zvláštna forma sociálneho správanie, pri ktorej balansujeme pri obrane
vlastných práv medzi pasívnym a agresívnym správaním
- pasívne správanie - závislé, submisívne, podriaďovanie sa, nevyjadrujeme svoje city
- základným motívom je snaha vyhnúť sa konfliktu, prípadne potreba páčiť sa za
každú cenu
- výsledkom býva pocit viny a nespokojnosť s tým, čo som spravil alebo nespravil
- agresívne správanie - zraňujeme druhých svojim prejavom
- snaha riadiť ostatných, manipulovať s nimi
- vyvoláva aj agresívne odpovede
- nehľadí na práva druhého človeka, ponižuje ho, znižuje jeho sebadôveru
- výsledkom je, že dosiahne to čo chce, ale za cenu negatívneho postoja
okolia k jeho osobe
- byť asertívny = zastávať si svoje práva a nepotláčať práva iných
- základné prvky asertívneho prístupu:
1. vyjadriť svoje pocity a myšlienky prijateľnou formou
2. kultivovať v sebe schopnosť požiadať o to, čo potrebujem
3. rozvíjať schopnosť povedať nie (nehovoriť áno, keď sa mi žiada povedať nie)
4. rozvíjať v sebe schopnosť prijať odmietnutie bez pocitu urážky
5. vedieť vyjadriť kritiku i pochvalu a vedieť ju aj prijať
- pri asertivite často dochádza k fenoménu manipulácie
- jednou z foriem manipulácie - spraviť obeť
zodpovednú za výsledok
- manipulácia závisí od osobnosti - manipulovať
môžeme pasívnym aj agresívnym správaním
- asertivitou máme možnosť odmietnuť
manipuláciu

Sociálne správanie

2008-09-30T13:58:00.001-07:00

- prosociálne správanie - je zamerané na pomoc a prospech druhých ľudí bez toho, že by sme za to
čakali odmenu alebo protislužbu
- lat. socius = spoločník, priateľ
- prosociálny človek - správa sa k ostatným ľuďom ako k priateľom
- prosociálne správanie musí spĺňať 3 podmienky:
1. má byť na prospech jednotlivca alebo skupiny, odpútať sa od vlastných potrieb, prispôsobiť
sa iným
2. vykonávateľ prosociálnej činnosti ju nemá plniť ako povinnosť vyplývajúcu z jeho role
3. je to nezištné správanie a nemá byť požadované alebo nútené zo strany druhého človeka
- prejavuje sa v rôznych podobách - od fyzickej pomoci, služby cez verbálnu pomoc, podporu
- základom sú 3 prístupy v prosociálnom správaní:
1. podradenie vlastného záujmu záujmom inej osoby
2. rovnováha vlastných i cudzích záujmov
3. upustenie od správania, ktoré by bolo pre nás výhodné, ale pre iného škodlivé

1 – exploačné správanie - útočné, agresívne správanie, ktorým poškodzujeme,
zneužívame druhého človeka, môže byť charakterizované ako "za každú
cenu chcem mať výhodu pre seba", zámerné ublíženie druhej osobe
2 – egoistické správanie - je zamerané na môj vlastný prospech, ale druhému
zámerne neubližujem
3 – ipsocentické správanie - je charakterizované ako pomoc druhému, keď
subjekt ani nič nezískava
4 – kooperatívne správanie – je zamerané na obojstranný prospech
5 – pomáhajúce správanie – máme istú potrebu pomôcť druhému človeku,
keď to potrebuje
6 – altruistické správanie - je zamerané na prospech druhému človeku aj za
cenu vlastnej ujmy, straty, obetovania sa

Sociálne správanie

2008-09-30T13:57:00.002-07:00

- kooperácia - týka sa prejavov správania sa v skupine
- je orientovaná na dosiahnutie spoločného cieľa
- kvalita a priebeh sú ovplyvnené:
- situačnými faktormi - zloženie skupiny, vzájomné vzťahy medzi jednotlivcami v skupine,
ujasnenosť cieľa, začlenenosť skupiny v rámci širšieho soc. prostredia
- úlohovými faktormi - súvisia s charakterom úlohy, jej zložitosťou, zameraním a významom
úlohy pre jednotlivých členov
- osobnostnými faktormi - sú podporované potrebou kooperácie, osobnostnou vlastnosťou,
kooperatívnosťou, potrebou štruktúry
- príčiny zlyhanie kooperácie, nekooperácie - strata dôvery, minimalizuje sa vlastný zisk, osobnostné
charakteristiky, vplyv výchovy
- kompetitívnosť (súperivosť) - je protipólom kooperácie
- snaha jednotlivcov alebo skupín byť lepší ako tí druhí
- rozvíja sa u jednotlivca alebo v skupine len vtedy, ak sú v situácii konkurencie
- situácia konkurencie môže nastať:
- v rámci jednej skupiny - môže viesť až k rozpadu skupiny
- môže byť aj pozitívna (tzv. zdravá konkurencia)
- medzi dvoma skupinami - má za následok zvýšenie vnútornej súdržnosti skupiny a vedie
k zlepšeniu kooperácie
- hostilné správanie - nepriateľské, agresívne, útočné správanie zamerané na ublíženie alebo zničenie
druhého
- lat. hostis = protivník, nepriateľ
- obsahuje v sebe prvky útočnosti, násilnosti, pričom prejaviť sa môže v rôznych formách - od
verbálnych prejavov (posmech, zhadzovanie, psychické zraňovanie a vydieranie) až po fyzickú
stránku (ublížiť, fyzicky zlikvidovať)
- pri rôznych formách hostility sa na jej výskyte podieľajú 2 prvky:
- záťažovosť, zložitosť situácie - vyvoláva frustráciu
- osobnostné predispozície, predpoklady - základom býva agresivita ako osobnostná vlastnosť
= aktívne nepriateľské pôsobenie, útok na druhú
osobu alebo skupinu)
sú základom teórie agresívneho správania (Miller, Dollard) - teória predpokladá, že agresívne
správanie je vždy spojené s frustráciou
- Bandura - pridal 3. prvok - faktor sociálneho učenia

Sociálne správanie

2008-09-30T13:57:00.001-07:00

3. sociálne správanie:
- prejavuje sa navonok vo vzťahu medzi ľuďmi
- na jeho základe usudzujeme vzťahy medzi účastníkmi sociálnej situácie
- každý sociálny systém má vybudované vlastné normy sociálneho správania svojich členov, pričom
väčšina členov ich dodržiava a v prípade porušenia dochádza k sankciám, trestom
- sociálne správania rozlišujeme na 3 rovinách - individuálne sociálne správanie
- interpersonálne sociálne správanie
- skupinové sociálne správanie
- formy sociálneho správania:
podľa Meedovej; podľa Horneyovej (to isté, len iné názvy)
1. kooperácia; 1. pohyb k ľuďom
2. kompetitívnosť (kompetícia, súťaživosť); 2. pohyb proti ľuďom
3. individuálnosť; 3. pohyb od ľudí

1. kooperácia - patrí sem prosociálne, autruistické správanie, sociálne akceptovaný egocentrizmus
2. kompetitívnosť - patria sem všetky formy súťaženia, hostility, formy správania (precíznosť,
egocentrizmus), čo poškodzuje druhých
3. individuálnosť - má charakteristiku izolácie, pustovníctva, individualizmu, stránenia sa sociálnych
kontaktov
- všetky formy sociálneho správania zahŕňajú širokú paletu prejavov od sociálne akceptovaných až po
sociálne nežiadúce

kooperácia – protikladom je kompetitívnosť
prosociálnosť – protikladom je hostilita
asertivita
empatia

Neverbálna komunikácia

2008-09-30T13:56:00.001-07:00

6. mimika - oznamovacia funkcia prostredníctvom svalov našej tváre
- indetifikácia emócií v tvári
- 3 mimické zóny na tvári - oblasť čela a obočia - najčastejšie prejavuje prekvapenie,
hnev, zadumanie, premýšľanie
- oblasť môžeme maskovať ofinou
- oblasť okolo očí a očné viečka - najčastejšie identifikované
emócie smútok, strach
- maskovanie - slneč. okuliarmi - nos, ústa, líca - najčastejšie identifikovaná radosť, šťastie - maskovanie - rukou, odvrátením tváre
7. pohľady, očný kontakt - oznamovacia funkcia kontaktov očí
- dôležité je udržiavať očný kontakt s poslucháčom
- pohľadom môžeme človeka pohladiť, pozvať, "zabiť"
- očný kontakt dlhší ako 7 sekúnd môže byť nepríjemný
- pohľad môže veľa povedať o človeku
- štúdium pohľadov očí sa zaoberá samostatná veda
8. úprava zovňajška, zaobchádzanie s časom
- paralinguistické prejavy - súvisia viac s rečou
- neobsahová stránka reči
- súvisia s tým, ako hovoríme
- používajú sa napr. v rozhlase
- patria sem - intenzita, tón, farba hlasu, rýchlosť reči, prestávky v reči

- komunikácia - v prípade, že je neverbálna a verbálna komunikácia v rozpore, dostávame dvojitú
väzbu - na základe toho môžeme vzťah verbálnej a neverbálnej komunikácie
charakterizovať na 3 úrovniach:
a. môžu byť v súlade - je to znakom duševného zdravia, bezkonfliktovej,
bezproblémovej komunikácie
b. sú v rozpore - ak sú v rozpore, telo (neverbálna komunikácia) má vždy prav
c. mimobežná komunikácia - verbálna aj neverbálna komunikácia sú na úplne
iných rovinách, osoby zakrývajú svoje aktuálne
prežívanie

Neverbálna komunikácia

2008-09-30T13:55:00.004-07:00

b. neverbálna komunikácia
- zámerné aj nezámerné používanie prostriedkov neverbálneho charakteru k tomu, aby sme sa
vzájomne dorozumeli a aby sme sa mohli vzájomne ovplyvňovať a vyjadrovať si vzťahy
- verbálna aj neverbálna komunikácia sa navzájom dopĺňajú
- verbálna - informuje nás o logických vzťahoch
- neverbálna - informuje nás o interpersonálnych vzťahoch
- čím viac je v neverbálnej komunikácii zahrnuté prežívanie, tým má neverbálna komun. väčší význam
- zložky, zdroje neverbálnej komunikácie:
1. proxemika - súvisí s oznamovacou funkciou vzdialenosti v priestore vo vzájomnopm styku
- súvisí s teritoriálnym správaním sa
a. intímna zóna - do 50cm - púšťame sem len ľudí za výnimočných
podmienok a ľudí, ku ktorým máme blízky citový vzťah
- ak je narušená, výsledkom môže byť aj konflikt
- u introvertov je intímna zóna väčšia, u extrovertov menšia
b. osobná zóna - vyhradená pre priateľský styk, od 50 cm do 1-2 m
c. sociálna zóna - má zabezpečiť pocit sociálneho bezpečia, istoty
- je typická pri služobnom styku, častokrát býva spájaná s
bariérami (stôl, stolička, pult), do 2, 2,5 3 m
d. verejná zóna - nemá byť čším ohraničená,
- je vyhradená pre verejné vystupovanie pred väčším publikom
- proxemický tanec - hľadanie vzájomnej vzdialenosti, kde sa neustále približujeme alebo
vzďaľujeme, je súčasťou proxemiky
2. haptika - oznamovacia funkcia dotykov
- dotyky - sú bezprostredné, je ich cítiť
- podanie ruky, objatie, potľapkanie po pleci, po hlave, líci, facka
- súvisí s proxemikou
3. posturika - súvisí s postojom, držanie tela
4. kinezika - oznamovacia funkcia pohybov
5. gestika - súvisí s gestami
- oznamovacia funkcia gest
- sú kultúrne štandardizované
- spĺňajú svoju funkciu len v rámci triedy

Komunikácia

2008-09-30T13:55:00.003-07:00

- každá skupina je štrukturovaná
- v skupine existujú rôzne sociometrické siete a komunikačné kanály
- 5 základných sietí podľa zložitosti sociometrickej siete a množstva komunikačných kanálov:
1. reťaz - nie sú všetci navzájom prepojení
- komunikácia je možná iba medzi 2 členmi
- 2 členovia sú vždy na periférii
- záleží na tom, či je komunikácia jednostranná alebo obojstranná
- je nevýhodná pre vzájomné dorozumenie sa skupiny

2. hviezda, koleso - jeden člen je v centrálnom postavení
- ostatné osoby sú na periférii bez možnosti vzájomnej
komunikácie
- komunikácia je viazaná na 1 osobu, ktorá riadi skupinu

3. ypsilon - 2 centrálne osoby - ich pozícia nie je príliš silná - nemajú dosah
na všetkých členov skupiny
- 3 osoby na periférii - sú odkázané na centrálne osoby

4. kruh - neexistujú ani centrálne ani periférne osoby
- informácie plynú v kruhu
- každá osoba má možnosť komunikovať len s 2 osobami vedľa seba

5. úplná, všestranná komunikácia - všetky osoby sú navzájom poprepájané
- komunikovať môže kažsý s každým
- nie sú kladené prekážky pri komunikácii

Komunikácia

2008-09-30T13:55:00.001-07:00

2. komunikácia:
- komunikácia - proces, ktorým sa odovzdávajú a prijímajú určité informácie, výmena významov
- sociálna komunikácia - špecifický druh komunikácie medzi ľuďmi, v procese ktorého dochádza k
vzájomnému dorozumievaniu sa ľudí, výmene názorov, postojov,
oznamovaniu vlastného prežívania i vzťahu k účastníkom konmunikácie
- 4 spôsoby komunikácie: a. verbálna - komnunikácia na základe slov
b. neverbálna - komunikácia s využitím symbolov, mimiky, gest
c. komunikácia činmi
d. augumentatívna (podporná) - komunikácia prostredníctvom znakov
(napr. posunková reč)
- v komunikácii dochádza k výmene obsahov, obsahy komunikácie:
- emocionálne (verbálna komunikáica)
- kognitívne (verbálna komunikácia)
- konatívne (komunikácia činmi)

a. verbálna komunikácia
- základnou formou je rozhovor
- rozlišujeme:
direktívna (učiteľ – žiak), (rodič – dieťa), (zákazník – predavač)
nedirektívna – medzi osobami na rovnocennej úrovni

skupinová – medzi viacerými ľuďmi
dyadická (párová) – medzi dvoma ľuďmi
- komunikátor – osoba, ktorá informácie odovzdáva
- komuniké – obsah správy
- komunikačný kanál – cesta, spôsob odovzdávania informácií
- komunikant – osoba, ktorej je správa, informácia určená
- štruktúra rozhovoru medzi komunikátorom a komunikantom:
1 - časť vyslanej informácie
2 - zmysel informácie pre komunikátora
3 - všeobecný význam
4 - zmysel pre príjemcu (komunikanta)
5 - efekt u prijímateľa, výsledok komunikácie
1 - 3 – komunikant môže ovplyvniť
3 - 5 – dôležité z hľadiska príjemcu

Sociálna percepcia

2008-09-30T13:54:00.000-07:00

1. sociálna percepcia:
= sociálne vnímanie
- je to špeciálny prípad percepcie, keď percipovaným objektom je osoba, ktorá je tiež schopná byť v
interakcii percipujúcou osobou
- vzťah medzi percipujúcim a percipovaným je recipročný
- sociálna kognícia - poznávanie
- ide o vytváranie obrazu druhej osoby, ktorý nezahŕňa len fyzické charakteristiky,
ale predovšetkým psychologické charakteristiky
- spôsoby poznávania: 1. intuitívne poznávanie - založené na vcítení sa do situácie, stavu 2. človeka
2. na základe telesných znakov - na základe výšky, stvby tela
3. na základe prejavov správania
- 3 základné komponenty vnímania:
1. atribučný - k vnímanej osobe priraďujeme určité charakteristiky, znaky, vlastnosti
2. očakávací - prejavujú sa naše očakávania
3. afektívny - súvisí s afektívnym reagovaním na osoby a ich správanie

- sociálna percepcia je proces nepretržitý, prebieha neustále, každodenne

- proces tvorby sociálnej percepcie:
- prebieha pomocou 3 mechanizmov:
a. kategorizácia - zaraďovanie vnímaných objektov do určitých tried podľa zhodnosti znakov
- používanie sociálno-psych. charakteristík (dôveryhodnosť, prístupnosť, ...)
- dôležité je kritérium, podľa ktorého zaraďujeme, triedime
- 3 javy - stereotypy - skupinou zdieľané implicitné teórie osobnosti o tejto alebo
inej skupine
- komplikujú nám objektívne poznávanie
- sú funkčné, uľahčujú kategorizáciu
- sociálna rola - uľahčuje kategorizáciu a v skupine býva naviazaná,
spojená s určitou pozíciou, statusom
- kauzálna atribúcia - spočíva v posudzovaní príčin a vzťahuje sa ku
konkrétnemu jedincovi
- usmerňuje pripisovanie dôsledkov správania príčinám
- 2 základné atribučné prístupy - externalisti - majú tendenciu vidieť
výsledky činov v iných,
v konštelácii hviezd ...
- internalisti - majú tendenciu vidieť
výsledky činov v sebe
b. selekcia - spočíva v množstve predmetov, ktoré na nás v každej situácii pôsobia, zameriavame
pozornosť len na niektoré. Aj keď vnímame človeka, identifikujeme len niektoré jeho
vlastnosti
c. inferencia - do vnímania sa vnáša niečo, čo je mimo daných zmyslových dát

Sociálna interakcia

2008-09-30T13:53:00.002-07:00

4. Sociálna interakcia

- prebieha vždy v rámci spoločnosti
- naše správanie nemôže byť pochopené mimo sociálny kontext (kultúrne prostredie, životné
prostredie, sociálne skupiny)
- kontakt - niečo, čo má menšiu intenzitu ako vzťah
- je predpokladom vzťahu
- kontakty sú neosobné, krátkodobé, náhodné, jednoduché, povrchné, formálne, banálne
- dominujú pravidlá slušného správania
- vzťah - pôsobenie ľudí na seba navzájom
- vzťahy sú osobné a emocionálne nabité
- bez kontaktu neexistuje vzťah
- situácia vo vzťahu - prijatie - je predpokladom pre duševnú stabilitu
- odmietnutie - súvisí s kritikou, môže pôsobiť aj konštruktívne
- ľahostajnosť, indiferencia - znehodnotený vzťah a osobnosť daného
jednotlivca
- sociálna interakcia
- prebieha medzi 2 ľuďmi na
- spoločenskej úrovni - spoločenské vzťahy, kt. vznikajú medzi ľuďmi v procese ich činnosti
(politické, ekonomické, mravné vzťahy)
- psychologickej úrovni - ide o psychologické vzťahy formálneho a neformálneho rázu - môžu
mať charakter: - diády (medzi 2 ľuďmi)
- skupiny
- vzťahy - existujú na rôznych úrovniach:
- z hľadiska trvácnosti - krátkodobé vzťahy (napr. v škole)
- dlhodobé (manželstvo, rodina)
- z hľadiska miery závažnosti - hlboké (závažné), (napr. rodina)
- bezvýznamné (pracovné)
- z hľadiska formálnosti - formálne - sú dané hierarchiou
- neformálne
- proces interakcie pozostáva z 3 zložiek:
1. sociálna percepcia (vnímanie)
2. komunikácia
3. sociálne správanie a konanie jednotlivcov

Metodológia sociálnej psychológie

2008-09-30T13:53:00.001-07:00

3. Metodológia sociálnej psychológie

- sociometria - metóda zameraná na zisťovanie sociálno-preferenčných vzťahov v malej soc. skupine
- autorom Moreno
- primárne zameraná na štruktúru skupiny
- podľa Morena - je to metóda nameranie neformálnych vzťahov v malej sociálnej
skupine z hľadiska preferencií, odmietania a indiferencie v situácii

- z údajov sociometrického dotazníka je možné zistiť:
1. stupeň integrovanosti (súdržnosti) v skupine
2. pozície jednotlivcov v skupine
3. vnútroskupinovú štruktúru
4. pri opakovanom meraní zmeny v skupine
5. zmeny v pozícii jednotlivca
6. priebeh procesov adaptácie, komunikácie a interakcie
7. hierarchiu hodnôt

- pozícia jednotlivca v skupine môže byť:
1. centrálna osoba – istý neformálny vodca
2. uznávaná osoba – má viac volieb ako priemer
3. izolovaná osoba – bez voľby

História, vývin sociálnej psychológie

2008-09-30T13:52:00.002-07:00

3. 1908 – 2. svetová vojna
- začína sa rozvíjať metodológia sociálnych aj psychologických vied
- pozornosť sa začína venovať malým sociálnym skupinám, začína sa s nimi experimentovať
- Moreno - zakladateľ sociometrie
- opísal techniky sociodráma, psychodráma
- Mayo - experimentoval s pracovnými skupinami
- Mead - formuloval teóriu rolí - popisuje spôsob, akým preberáme rôzne sociálne role
4. 2.svetová vojna – súčasnosť
- sformovanie konkrétnych smerov v sociálnej psychológii:
- neobehaviorizmus - základným pojmom u človeka je učenie
- človeka je možné charakterizovať len na základe jeho vonkajšieho výzoru
- teória agresívneho správania a napodobňovania
- kognitivizmus - založený na poznávaní
- spája viacero prístupov, ktoré sa snažia sledovať a objasniť sociálne správanie na
základe poznávacích procesov
- psychoanalýza - Freud, Bion, Schutzová
- dôraz kladený na skupinu a vplyv skupiny na jednotlivca
- primárnou skupinou pre človeka je rodina
- interakcionizmus - ide tu o sociálne interakcie
- Mead - správanie človeka si vysvetľuje na základe vzžahov osobnosti, rolí a skupín
- teória rolí
- teória referenčných skupín - pre jednotlivca sú významné, chcel by do
referenčnej skupiny patriť

História, vývin sociálnej psychológie

2008-09-30T13:52:00.001-07:00

2. História, vývin sociálnej psychológie

- ako samostatná veda sa začala SP vyvíjať na prelome 19. a 20. storočia
- história SP je rozdelená na 4 etapy:
1. do polovice 19. storočia
- počiatky už v starovekom Grécku a Ríme - rozvíja sa rečnícke umenie
- Platón - zaujímal sa o fungovanie spoločnosti
- primárnym faktorom je spoločnosť a jednotlivec je len zložkou spoločnosti
- Aristoteles - zdôrazňoval individualistický prístup
- hlavný dôraz kládol na jednotlivca, ktorý je však odkázaný na sociálny svet
- Hobbs (17.st.) - dôraz kládol na túžbu jednotlivca po moci
- Locke - človeka považuje za racionálneho tvora a to aj ovplyvňuje fungovanie spoločnosti
- Rousseau - zaoberá sa problémom pôsobenia spoločnosti na človeka
2. od 2. polovice 19. st. (1860) - 1908
- v 19. storočí sa problémy začínajú viac špecifikovať (vznikajú nové štáty)
- rozvoj rôznych vedných disciplín
- obdobie zdrojov sociálnej psychológie:
a. psychológia národov - Lazarus, Steinthal - zakladatelia psychológie národov
- zamerali sa na sledovanie, skúmanie príčin vzniku a vývoja národa, jeho
podstatu a pôsobenie ako aj na jeho zánik
b. psychológia davu - Tarde - vo svojom diele popísal iracionálny, objektívny základ
- Lebon - "Psychológia davu" - popisuje správanie sa jednotlivcov v dave
- dav charakterizoval ako celok
- dav má iné vlastnosti ako sú vlastnosti jednotlivcov v dave
- popísali zákonitosti psychológie davu
- zaoberali sa masovými javmi
c. inštiktivistická teória sociálneho učenia
- McDougall - hybnými silami správania jednotlivca sú inštinkty
- v človeku dominujú iracionálne prvky
- dôraz kládol na biologickú stránku osobnosti
- 1908 - McDougall, Ross - napísali knihu, v ktorej sa prvý krát vyskytol pojem sociálna psychológia
- medzník pre určenie sociálnej psychológie ako vedy

Úvod do sociálnej psychológie

2008-09-30T13:51:00.002-07:00

- základné pojmy:
- osobnosť - dynamický celok relatívne stálych psychických a psycho-sociálnych vlastností človeka,
kt. sa vyvíja a utvára v procese socializácie
- interakcia - roces vzájomných vzťahov a kontaktov medzi jednotlivcami a skupinami
- sociálne prostredie - rámec, v ktorom jednotlivec pôsobí, dostáva sa do vzťahov a interakcie s inými
ľuďmi
- súhrn sociálnych podmienok a faktorov, ktoré obklopujú a ovplyvňujú človeka,
je vytvorený samotnými ľuďmi, ich normami, správaním, konaním ako aj
výtvormi v oblasti duchovnej i materiálnej
(konanie – vedomá činnosť, správanie – nevedomé, akákoľvek činnosť, ktorá je zaznamenateľná)
- sociálnosť - špecifická, kvalitatívne vysoká vlastnosť, ktorú možno prisúdiť iba človeku, získavame
ju v priebehu života medzi ľuďmi, v spoločnosti a v rámci toho sa aj ako sociálne bytosti
prejavujeme
- sociálny systém - systém, v ktorom žijeme, rozvíjame svoje vzťahy k iným ľuďom a oni k nám,
vyrovnávame sa so všetkým, čo život prináša
- sociálna situácia - situácia daná prítomnosťou iného individua (individuí), prípadne ich správaním.
Pri každej sociálnej situácii rozlišujeme určitú sociálnu stimuláciu.
- sociálna stimulácia
- priame sociálne stimuly - pohyby, mimika, gestá, všetko to, čo vychádza z druhej osoby
- nepriame sociálne stimuly - objekty asociované so sociálnymi alebo spoločenskými
hodnotami, ktoré sú všeobecne označované ako sociálne symboly
- správanie - súbor všetkých subjektívne pozorovateľných aktivít organizmu, ktorými sa uskutočňuje
vzájomné pôsobenie medzi organizmom a prostredím

Úvod do sociálnej psychológie

2008-09-30T13:51:00.001-07:00

1. Úvod do sociálnej psychológie

- 3 názory na predmet SP: - predmetom je:
a. osobnosť, zákonitosti jej formovania, interakcia jedincov podmienená ich spoločnou činnosťou,
psychika jedinca vo vzťahu k druhým jedincom
b. masové psychické javy, psychológia národov a veľkých sociálnych skupín, psychológia veľkých
sociálnych skupín
c. spájajú sa tu body a + b
- sociálna psychológia - veda o správaní sa individua v spoločnosti
- Allport - veda, ktorá študuje správanie jednotlivca, pokiaľ jeho správanie stimuluje
iných jedincov alebo je samo reakciou na ich správanie
- miesto SP v systéme psych.vied - teoretické - základné (všeobecná, vývinová psychológia)
- špeciálne (pedagogická, sociálna psychológia)
- aplikované
- vzťah SP k iným psychologickým vedám:
- - zaoberá sa človekom ako jednotlivcom
- čerpá zo všeobecnej psychológie (základný pojmový aparát)
- zaoberá sa správaním jednotlivca v sociálnom kontexte
- kultúrna antropológia - existujú kultúrne rámce, hodnoty, ktoré v živote človeka zohrávajú dôležitú
úlohu
- lepšie nám pomáha pochopiť predmet sociálnej psychológie
- prístupy k sociálnemu správaniu, na štúdium sociálneho správania človeka:
a. na spoločenskej úrovni - berie do úvahy široké hist., kult., spoločenské, ekonomické ukazovatele
b. na individuálnej úrovni - správanie vysvetľuje z pohľadu individuálnych vlastností osobnosti,
pričom správanie odráža motívy každého jednotlivca
c. na interpersonálnej úrovni - zameraná na súčasnú, aktuálnu sociálnu situáciu človeka, pričom do
úvahy sa berie vplyv ostatných ľudí v okolí, ich správanie a sociálny kontext

Humanisticko- holistické teórie osobnosti.Carl.R. Rogers

2008-09-30T13:50:00.000-07:00

Dynamika osobnosti
Organizmus má len jednu motivačnú silu- sebaaktualizačný pud a jeden životný cieľ- stať sa sebaaktualizovaným. Dve najdoležitejšie potreby sú potreba pozitívneho prijímania inými ľudmi a potreba sebaprijímania. Organizmus sa napredovaním stáva diferencovanejším a autonómnejším, socializovanejším ako speje k zrelosti. Každý človek napreduje a na túto silu sa terapeut spolieha. Rogers neponúka štádia vývinu osobnosti. Zaujíma sa o to ako hodnotenie od okolia vedie k diskrepancii medzi skutočným prežívaním a a tým ako zážitok vnímame( skreslene, alebo reálne). Diskrepancia medzi organizmom a Self vzniká z negatívnych hodnotení druhými ľudmi, hlavne rodičmi. Ak skresľovanie zážitkov negatívnymi hodnoteniami iných ľudí može sposobiť deštruktívne správanie. Rozštiepeniu medzi Self a organizmom možno zabrániť, ak sadeti vychovávajú s láskou a citlivo. Človeka možno vyliečiť ak terapia poskytuje bezpodmienečné pozitívne prijímanie človeka.
Kongruencia medzi oranizmom a Self determinuje zrelosť a mentálne zdravie.Kongruencia si vyžaduje zvažovanie a prehodnocovnie vlastných hodnot. Umožnuje aj lepšie chápať druhých a viac ich tolerovať.

Výskum
Rogers je priekopníkom výskumu poradenstva a psychoterapie. Sprístupnil terapeutické sedenia audio a vizuálnou technikou. Základné výskumné metódy sú: obsahová analýza, hodnotiace škály a Q- technika.
Obsahová analýza: postup, pri ktorom sa študujú výňatky s verbalizácie človeka.Skúmajú sa hypotézy a predpoklady o podstate osobnosti človeka. Možno zistiť obraz seba a zmeny, ktoré nastanú počas terapie.
Hodnotiace škály: séria výrokov kvalifikujúcich charakteristiku, ktorá sa má merať. Opisuje silu, alebo slabosť tejto charakteristiky. Používali sa na hodnotenie kvality vzťahu medzi terapeutom a klientom.
Q- triedenie: umožňuje študovať výroky človeka o sebe. Člověk dostane karty s výrokmi a tie triedi podľa toho, ktoré su pre neho najviac charakteristické až po najmenej charakteristické.

Použitá literatúra:
Rogers, R.C.: O osobnej moci.PERSONA, Modra 1999. ISBN 80-967980-1-4.
Hall, S. C.,. Lindzey, G., : Úvod do teórií osobnosti. SPN, Bratislava 2002. ISBN 80-08-03384-3.

Humanisticko- holistické teórie osobnosti.Carl.R. Rogers

2008-09-30T13:49:00.000-07:00

Humanisticko- holistické teórie osobnosti.Carl.R. Rogers

Humanizmus zdorazňuje dostojnosť a hodnotu človeka a jeho sebarealizáciu. Humanistický teoretici sú v opozícii behaviorizmu a psychoanalýze. Veria, že človek má v sebe potenciál pre zdravý a tvorivý rast. Ak prijímame zodpovednosť za vlastné žitie a uplatníme svoj potenciál, tak prekonáme aj vplyvy rodičovskej výchovy, vzdelávania a iných sociálnych tlakov. Humanizmus sa zameriava na témy ako: láska, tvorivosť, Self, rast, organizmus, sebaaktualizácia, vyššie hodnoty, bytie, stávanie a, spontánnosť, hra, prirodzenosť, transcendencia Ega, autonómnosť, transcendentálny zážitok, vrcholový zážitok, odvaha a iné.
Holistický pohľad zdorazňuje osobnosť ako jednotu, integráciu a prepojenosť. Organizmus funguje ako celok, podľa zákonitostí , ktoré nemožno zistiť v častiach.
Najdoležitejší pud organizmu je sebaaktualizácia. Vplyv vonkajšieho prostredia na organizmus je minimálny. Potenciál organizmu umožní rozvinúť sa v zdravú a integrovanú osobnosť.

Carl. R. Rogers
Rogers je známi svojou metódou psychoterapie, ktorá sa nazvýva nedirektívna, alebo zameraná na človeka. Považujeme ho za priekopníka výskumu terapeutického procesu. Rogers rozpracoval svoju teóriu osobnosti na základe klinickej skúsenosti.
Rogers sa nezaujíma o štruktúru osobnosti, ale o to ako sa osobnosť mení a rastie. Hlavnú úlohu u neho zohrávajú dva konštrukty : organizmus a Self.
Organizmus: je fyzický, patria sem všetky fyzické a psychologické funkcie. Obsahuje fenomenálne pole a Self. Organizmus je centrom všetkých zážitkov- všetko čo je potencionálne prístupné uvedomeniu a prebieha v organizme v určitý moment. Zážitok obsahuje percepciu udalostí v tele aj mimo tela. Totalita vedomých aj nevedomých zážitkov vytvára fenomenálne pole. Správanie nie je funkciou vonkajšej reality alebo podnetu z prostredia ale je funkciou subjektívnej reality, alebo fenomenálneho poľa.
Self: časť fenomenálneho poľa sa cez zážitky diferencuje na Self. Self je z vnemov charakteristík „ ja“, „ mňa“, ako sa člověk vníma.. Ideálne Self je to aký by človek rád bol. Kongruencia, či inkongruencia medzi Self a organizmom určuje zrelosť, adjustáciu a mentálne zdravie. Ak sa symbolizované Self zhoduje so skutočným prežívaním organizmu, ak vnemy a interpretácie človeka reflektujú realitu tak ako ju vnímajú iný ľudia tak Self a organizmus sú kongruentné. Ak táto zhoda nie je – sú inkongruentné. Vtedy sa človek cíti byť ohrozený a anxiózny, správa sa defenzívne, myslí rigídne. Rogers sa zaujíma o to, ako sa inkongruencia vyvíja a ako možno dosiahnuť medzi organizmom a Self vačšiu kongruenciu. S tým je spojená kongruencia medzi ideálnou realitou a vonkajšou realitou a medzi Self skutočným a Self ideálnym.

Násilie v rodine

2008-09-30T13:48:00.004-07:00

1.6.2 Násilie v rodine

Domov sa stal najnebezpečnejším miestom v modernej spoločnosti. Podľa štatistík dochádza k fyzickému napadnutiu v domácnostiach oveľa častejšie ako na ulici a každá štvrtá vražda sa odohráva v „rodinnom kruhu“. Najčastejšími obeťami fyzického násilia v rodine sú malé deti (vo veku do 6 rokov), na druhom mieste je napadnutie partnerky zo strany partnera.
Podľa Giddensa má častý výskyt domáceho násilia dve hlavné príčiny. Prvou je intenzita emócií a blízky vzťah členov rodiny, v ktorom sa často mieša láska s nenávisťou. Ľudia sú citlivejší na vystupovanie svojich rodinných príslušníkov ako na správanie sa cudzích ľudí. Druhou príčinou je istá miera tolerancie spoločnosti voči násiliu v rodine. Napr. ak dá rodič dieťaťu facku, väčšinou sa to za násilie ani nepovažuje. Ak by ale dieťa udrel cudzí človek napr. v obchode, pretože by nesúhlasil s tým, čo dieťa hovorí alebo robí, hodnotilo by sa to ako neprijateľné. Hoci na verejnosti dnes už platí, že nikto nesmie udrieť druhú osobu – bez ohľadu na to, či sa správa vhodne alebo nie, v rodine tomu tak nie je. Podľa prieskumu dokonca zastáva značné percento manželských dvojíc názor, že za určitých okolností je fyzické napadnutie legitímnym riešením.
Násilie v rodine má prepojenie aj so všeobecnými sklonmi k násilnému správaniu sa. Faganova štúdia (1983) o týraných ženách ukázala, že väčšina ich manželov mala násilné jednanie aj voči iným osobám: 80% ich bolo aspoň raz zatknutých pre násilné jednanie mimo rodiny.

Zoznam bibliografických odkazov:

1. Giddens, A.: Sociologie.
2. Jandourek, J.: Úvod do sociologie. 1. vyd. Praha: 2003, ISBN 80–7178–749-3
3. Levická, J: Sociálna práca s rodinou I.. 1. vyd. Trnava: 2004, ISBN 80–89074–93–6
4. Szczepański, J.: Základní sociologické pojmy. 1. vyd. Praha: 1966, ISBN 25–054-66

Odvrátená strana rodiny

2008-09-30T13:48:00.003-07:00

1.6 Odvrátená strana rodiny

Vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi i medzi inými príbuznými nie sú vždy láskyplné a uspokojujúce – často bývajú zdrojom obrovského napätia, napĺňajú členov rodiny pocitmi zúfalstva, úzkosti alebo viny. Existujú tiež súvislosti medzi zlými rodinnými vzťahmi a vznikom duševných porúch.

1.6.1 Pohlavné zneužívanie detí

O pohlavnom zneužívaní detí hovoríme vtedy, keď dospelá osoba využíva dieťa alebo dospievajúceho k uspokojeniu vlastných sexuálnych potrieb.
Touto problematikou sa spoločnosť začala zaoberať len v posledných dvadsiatich rokoch. Hoci aj predtým sa vedelo, že k sexuálnemu zneužívaniu detí dochádza, prevládal názor, že sa vyskytuje len výnimočne. V súčasnosti sa bohužiaľ ukazuje, že k nemu dochádza dosť často. V niektorých prieskumoch uskutočnených vo Veľkej Británii a Spojených štátoch v 80. rokoch 20. storočia uviedla viac ako tretina žien a asi 10% mužov, že v detstve sa stretli s nepríjemnými, nevhodnými dotykmi dospelých osôb.
Existuje už dostatok dôkazov o tom, že zneužívanie v detstve zanecháva na postihnutých celoživotné následky. Štúdie dokazujú, že vysoké percento delikventov, narkomanov a jedincov, živiacich sa prostitúciou bolo v detstve pohlavne zneužívaných.
V mnohých prípadoch je sexuálne zneužívanie spojené s násilím alebo hrozbou jeho použitia.

Spolužitie partnerov bez sobáša

2008-09-30T13:48:00.001-07:00

1.5.2 Spolužitie partnerov bez sobáša

V poslednej dobe sa v západnej spoločnosti stále častejšie vyskytuje spolužitie muža a ženy manželským spôsobom bez sobáša (konkubinát, kohabitácia). Tolerancia spoločnosti voči nim je dnes pomerne vysoká. To, čo bolo pred sto rokmi výnimkou, je v súčasnosti bežnou záležitosťou (napr. v roku 1900 žilo takýmto spôsobom vo Švédsku len 1% dvojíc, dnes je ich asi 40% ).
Zvlášť bežný je takýto spôsob spolužitia medzi študentmi. Giddens uvádza, že medzi študentmi v Spojených štátoch býva počas štúdia každý štvrtý so svojím sexuálnym partnerom. Konkubinát sa dnes považuje za „manželstvo na skúšku“ a výskumy potvrdzujú, že takmer 2/3 takto žijúcich dvojíc vstupuje neskôr do manželstva.

1.5.3 Registrované partnerstvá

Špeciálnu skupinu partnerských dvojíc tvoria tie, ktoré podľa zákona nemôžu byť zosobášené – napr. homosexuáli. Registrované partnerstvá predstavujú snahu vyriešiť ich situáciu po právnej stránke (napr. otázka dedičstva). V mnohých krajinách sa však toto riešenie stretáva s odporom spoločnosti – hlavne zo strany katolíckej cirkvi.

1.5.4 Singles

Pojem singles označuje ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodli žiť v domácnosti bez partnera. Ich motiváciou je najmä možnosť venovať sa naplno profesionálnej kariére, vlastným záľubám a možnosť vstupovať do viacerých sexuálnych vzťahov. Negatívnou stránkou tohto životného štýlu sú pocity osamelosti a izolácie.
Najviac ľudí žijúcich takýmto spôsobom nájdeme vo vekovej kategórii 20 – 30 rokov. Okolo 35. roku života tí, ktorí neuzavreli manželstvo tvoria menšinu. V tomto veku je už na nich vyvíjaný určitý spoločenský tlak, aby do manželstva vstúpili aj oni.

Alternatívy k manželstvu a klasickej rodine

2008-09-30T13:47:00.002-07:00

1.5 Alternatívy k manželstvu a klasickej rodine

Hoci ľudia, ktorí odmietali inštitúciu manželstva a nechceli si založiť klasickú rodinu žili v každom období ľudskej civilizácie, v súčasnosti si alternatívne životné štýly získavajú stále väčšiu popularitu a hlavne v západných štátoch sa pozvoľna stávajú novým spoločenským fenoménom (predovšetkým singles a spolužitie partnerov bez sobáša). My sa v našom referáte budeme stručne venovať komúnam, spolužitiu partnerov bez sobáša, registrovaným partnerstvám homosexuálov a singles.

1.5.1 Komúny

Pod pojmom komúna rozumieme spolužitie väčšej skupiny ľudí, ktorí majú spoločný majetok a spoločne vychovávajú deti. Takýmto spôsobom chcú vytvoriť protipól konvenčnému spôsobu života.
Najznámejšou je komúna nazývaná Oneida, ktorá vznikla v polovici 19. storočia v USA na základe náboženských ideí J. H. Noyesa. Táto komunita sa rozrástla až na 300 osôb a rozpadla sa až po 30 rokoch. Odhaduje sa, že v súčasnosti existuje po celom svete asi 1000 komún. Najvýznamnejším moderným príkladom života v komúne sú izraelské kibucy.

Rozvod

2008-09-30T13:47:00.001-07:00

1.4.4 Rozvod

Tretina až polovica v súčasnosti uzatvorených manželstiev sa do niekoľkých rokov od svadby (najčastejšie 4 roky) rozpadne.
Hoci bolo manželstvo v západných krajinách po stáročia považované za prakticky nezrušiteľné a rozvod bol povolený len vo výnimočných prípadoch, v súčasnosti sa už nepovažuje za nič „nenormálne“ a rozvedení ľudia sa nestretávajú s odsúdením spoločnosti. Dokonca podľa Goodeho teórie manželskej rodiny je „rozvod chápaný ako druhá šanca na uzavretie nového, lepšieho manželstva. Rozvod sa tak stáva legitímnym vzorcom rodinného správania.“
Napriek tomuto názoru je nepopierateľné, že rozvod predstavuje veľkú psychickú záťaž pre všetkých členov rodiny, najmä však pre deti. Podľa Richardsa nachádzame u detí z rozvedených rodín malé, ale trvalé rozdiely oproti deťom z rovnakých sociálnych skupín, ktorých rodičia spolu zostali celý život. Štatisticky je pre ne charakteristické nižšie sebavedomie a horšie výsledky v škole, častejšie striedanie zamestnania v dospelosti a vyššia pravdepodobnosť, že ich vlastné manželstvo skončí rozvodom.

Konflikt, napätie, kríza, rozvod

2008-09-30T13:46:00.002-07:00

Konflikt, napätie, kríza, rozvod

1.4.1 Konflikt

Aj v šťastnej a zdravo fungujúcej rodine dochádza občas ku konfliktom. Konflikt je vyvolaný nezhodou v postojoch a cieľoch členov rodiny. Môže byť vyriešený bez stôp a vtedy neohrozuje stabilitu rodiny. Konflikty v rodine vznikajú na všetkých úrovniach, t.j. medzi manželmi, súrodencami a medzi rodičmi a deťmi.

1.4.2 Napätie

Pojmom napätie v sociológii rodiny označujeme trvalý a nevyriešený konflikt. Môže byť zjavné a otvorené, ale aj dočasne potlačené – v takomto prípade sa kumuluje a naberá na emocionálnej sile – vedie k stálej podráždenosti, agresivite a môže viesť až k dezorganizácii rodiny.

1.4.3 Kríza

O rodinnej kríze hovoríme vtedy, keď z konfliktu a napätia vznikne nejaká nová situácia, pri riešení ktorej zlyhávajú doteraz využívané vzory jednania, a preto zostávajú skutočné potreby jednotlivcov alebo celej skupiny neuspokojené. Krízy často vedú k dezorganizácii rodiny, t.j. k tomu, že nie sú vykonávané záväzky manželov voči sebe ani záväzky rodičov voči deťom.
Dezorganizácia rodiny sa často končí rozvodom.

Emocionálna a psychohygienická funkcia

2008-09-30T13:46:00.001-07:00

1.3.4 Emocionálna a psychohygienická funkcia

Zdravá rodina zaisťuje svojim členom citovú rovnováhu prostredníctvom uspokojovania emocionálnych potrieb a potrieb intímneho súžitia, dáva pocit bezpečia.
Pri nedostatočnom plnení emocionálnej a psychohygienickej funkcie dochádza k deformáciám v psychosociálnom vývine dieťaťa, ktorý sa prejavuje frustráciou, poruchami správania, ba až delikvenciou.

1.3.5 Ochranná funkcia

Rodina by mala tvoriť dostatočne stabilné prostredie pre život všetkých jej členov, predovšetkým pre výchovu dieťaťa. Žiadny jej člen by nemal trpieť v dôsledku nedostatku ekonomických a materiálnych prostriedkov, nedostatočnej starostlivosti o zdravie alebo hygienu ani v dôsledku nevhodnej morálnej klímy v rodine.

1.3.6 Socializačná funkcia

Rodina realizuje socializáciu mladej generácie, uvádza ju do noriem spoločenského života a do „mechanizmu konformizmu.“
Košta (1999) definoval rodinu ako „dvoj alebo viacgeneračnú sociálnu skupinu, medzi členmi ktorej sú príbuzenské vzťahy a ktorej základnou funkciou je primárna socializácia jej detských členov dospelými.“

Ekonomická funkcia, výchovná funkcia

2008-09-30T13:45:00.002-07:00

1.3.2 Ekonomická funkcia

Rodinu môžeme vnímať ako prvok ekonomického systému spoločnosti alebo ako autonómny ekonomický systém.
Rodina ako prvok ekonomického systému spoločnosti potrebuje ekonomicky zabezpečiť základné životné potreby svojich členov. Tým závažným spôsobom ovplyvňuje rozvoj alebo stagnáciu trhu.
Vo vnútri rodiny sa jednotlivé ekonomické aktivity plánujú a koordinujú. Súčasťou rodinnej komunikácie sa tak stáva riešenie otázok naliehavosti jednotlivých potrieb a zostavenie poradia ďalších očakávaní jednotlivých členov rodiny (napr. ošatenie, investície do bývania, záujmová a rekreačná činnosť).
Dôležitou súčasťou ekonomickej funkcie rodiny je aj vybudovať u detí a mládeže správne ekonomické myslenie.

1.3.3 Výchovná funkcia

Rodina je prvou skupinou, s ktorou prichádza dieťa do styku. V jej vnútri sa učí prostredníctvom kontaktu s inými členmi rodiny základom komunikácie, hygieny, správania sa v spoločnosti a prijíma celý rad nových informácií, ktoré musí postupne spracovať – učí sa porozumieť jednotlivým sociálnym rolám, chápať ekonomické, sociálne, kultúrne, náboženské, morálne a iné vzťahy v spoločnosti a ich význam pre jedinca a spoločnosť. Zároveň sa učí porozumieť sebe samotnému, svojim potrebám a vedieť primeraným spôsobom presadzovať vlastné záujmy.

Funkcie rodiny

2008-09-30T13:45:00.001-07:00

1.3 Funkcie rodiny

Podľa Jany Levickej môžeme rozlíšiť 6 základných funkcií rodiny:

- biologicko-reprodukčná
- ekonomická
- výchovná
- emocionálna a psychohygienická
- ochranná
- socializačná

1.3.1 Biologicko-reprodukčná funkcia

Rodina je jedinou sociálnou skupinou, ktorá sa nerozmnožuje prijímaním nových členov zvonku, ale prostredníctvom uspokojovania sexuálnych potrieb a uspokojovaním túžby po rodine – t.j. rodením detí. Takto sa vytvárajú podmienky pre biologické trvanie spoločnosti. V zdravej rodine je optimálne prostredie nielen pre vznik nového života, ale aj pre nevyhnutnú starostlivosť potrebnú pre udržanie tohto života. Súčasťou biologicko-reprodukčnej funkcie rodiny je totižto aj starostlivosť o jej členov – starostlivosť o zdravie, zabezpečenie potravy, oblečenia a bývania.
Spoločnosť chápe rodinu ako stabilnú reprodukčnú základňu, a preto vytvára celý rad regulačných mechanizmov, prostredníctvom ktorých sa realizuje tzv. rodinná politika štátu.

Štruktúra a vnútorná organizácia rodiny

2008-09-30T13:40:00.002-07:00

1.2 Štruktúra a vnútorná organizácia rodiny

Rozoznávame rôzne druhy štruktúr a vnútornej organizácie rodiny. Štruktúra môže závisieť od typu manželstva – môže byť monogamné, čo znamená, že jeden muž alebo žena môžu mať len jedného manželského partnera. Takéto manželstvá sú typické pre západný svet (s monogamiou sa stretávame tiež v ríši zvierat), avšak ani zďaleka nie sú vo svete normou. G. Murdock, vo svojej štúdii z roku 1949, v ktorej analyzoval okolo 250 súčasných kultúr, dospel k záveru, že viac ako 80% z nich pripúšťa polygamiu. Poznáme dva typy polygamie: polygýniu (mnohoženstvo) a polyandriu (mnohomužstvo).
Podľa hierarchie v rodine delíme manželstvá na patriarchálne (hlavnou autoritou je otec), matriarchálne (hlavnou autoritou je matka) a egalitárne (založené na rovnosti autority matky a otca).
Ďalej môžeme rodiny rozdeliť na patrilineárne a matrilineárne. V patrilineárnych rodinách sa dedí meno, majetok a spoločenské postavenie po línii otca, v matrilineárnych po línii matky.
Podľa toho, kam sa manželia po svadbe presťahujú, rozoznávame rodiny patrilokálne (manželia sa presťahujú do domu ženíchových rodičov), matrilokálne (manželia sa presťahujú do domu nevestiných rodičov) a neolokálne (manželia sa presťahujú do novej domácnosti).

1.2.1 Štruktúra rodiny v západnej spoločnosti

Pre súčasné rodiny v našej spoločnosti je typická monogamia resp. sériová monogamia (vzhľadom k vysokej rozvodovosti), patrilinearita, neolokalita a egalita partnerov (stanovená zákonom, hoci nie vždy fungujúca v praxi). Manželstvo vychádza z predstavy romantickej lásky – za prirodzenú podmienku vstupu do manželstva sa považuje vzájomná fyzická a duševná príťažlivosť.

Štruktúra a vnútorná organizácia rodiny

2008-09-30T13:40:00.001-07:00

Rodina - vysvetlenie základných pojmov

2008-09-30T13:39:00.000-07:00

1.1 Vysvetlenie základných pojmov

Rodina je forma dlhodobého solidárneho spolužitia osôb spojených príbuzenskými vzťahmi, v ktorej sú dospelí členovia zodpovední za výchovu detí. Existujú v nej dva základné vzťahy: príbuzenstvo a manželstvo. Príbuzenstvo definujeme ako vzťah medzi jedincami, ktorý vzniká buď sobášom alebo pokrvnými väzbami v otcovskej alebo materskej línii. Pod pojmom manželstvo rozumieme oficiálny, sociálne akceptovaný sexuálny zväzok dvoch dospelých jedincov. Sobášom dvoch partnerov sa stávajú príbuznými aj ich rodičia, súrodenci a ďalší pokrvní príbuzní každého z nich. Vždy musíme rozlišovať medzi rodinou a širším príbuzenstvom.
Rozlišujeme dve základné typy rodiny: rodinu nukleárneho typu a rozšírenú rodinu. Rodina nukleárneho typu sa skladá z dospelých manželov a ich biologických alebo adoptívnych detí žijúcich v spoločnej domácnosti. Keď v jednej domácnosti žijú s rodičmi a ich deťmi aj ďalší príbuzní (napr. starí rodičia, bratia a sestry so svojimi partnermi), jedná sa o rozšírenú rodinu.

Pojmy:

2008-09-30T13:38:00.004-07:00

Dispozičné atribúcie
Ak považujeme za príčinu určitého správania osobnostné vlastnosti (dispozície) a nie okolnosti
Situačné atribúcie
Zdôvodnenie činu alebo správania situáciou alebo okolnosťami, v ktorých sa nachádzal pôvodca činu
Postoj
Relatívne stabilná, naučená dispozícia správať sa určitým spôsobom k nejakému objektu
Predsudok
Fizovaný, dopredu sformovaný postoj, obvykle negatívny alebo hostilný a zameraný na určitú spoločenskú skupinu
Sociálne normy
Spoločensky alebo kultúrne akceptované štandardy správania, ktoré vyjadrujú, ako by ľudia „mali jednať“ a čo je „normálne“ (vhodné) pre danú situáciu
Skupinová polarizácia
Príklon k extrémnejším rozhodnutiam v skupine, než aké by urobili jej členovia jednotlivo. Rozhodnutia môžu byť extrémne v oboch smeroch, teda riskantnejšie aj konzervatívnejšie.
Skupinové myslenie
Výbory, členovia klubov a iné skupiny ľudí môžu vďaka vlastnému konsenzu stratiť kontakt s realitou. Skupinové myslenie znamená, že prijímajú rozhodnutia, ktoré sú nebezpečné alebo hlúpe, pretože skupina nepochybuje o vlastných predpokladoch a neberie do úvahy nevítané aspekty reality, ktoré môžu mať význam pre správne posúdenie situácie.
Konformita
3 Procesy, ktoré môžu prispievať k sociálnej konformite:
1. vyhovenie – konverzia – súhlasíme s tým, že názor väčšiny je správnejší
2. identifikácia – zmeníme svoje názory či stanoviská, aby sme sa podobali inej osobe, ktorú rešpektujeme či obdivujeme.

Pojmy:

2008-09-30T13:38:00.003-07:00

Pojmy:

Scenár
Všeobecne známy vzorec spoločenského správania a interakcií, ktorý bol vytvorený a prijatý spoločnosťou. Jednotlivci ho v zodpovedajúcich situáciách implicitne a automaticky dodržiavajú
Rola
Spoločenská úloha, ktorú jedinec hrá v spoločnosti
Etnocentrizmus
neschopnosť pochopiť alebo si predstaviť iný spôsob myslenia, spoločenské názory a pohľad na svet, než je ten, ktorý poskytuje vlastná kultúra alebo spoločenská skupina
Efekty experimentátora
Nežiadúce vplyvy v psychologickom výskume vyvolané vedome alebo nevedome osobou, ktorá vykonáva výskum.
Implicitná teória osobnosti
Intuitívne: chápanie toho, aké osobnostné rysy sa vyskytujú spolu. Tvoria základ každodenného usudzovania o povahe ostatných a o tom, ako sa asi budú správať
Efekt primarity
Prvá vec, s ktorou sa stretávame, môže zanechať oveľa hlbší dojem než niečo, s čím sa stretneme neskôr. Lepšie si napríklad zapamätáme prvé položky nejakého zoznamu alebo prvý dojem, ktorý na nás niekto urobil
Stereotypizácia
Klasifikácia členov spoločenskej skupiny, akoby boli všetci rovnakí a jednanie s príslušníkmi tejto skupiny, akoby sa nevyznačovali žiadnymi inými než skupinovými charakteristikami
Atribúcia
Proces prisudzovania príčin udalostiam a javom

Agresia

2008-09-30T13:38:00.001-07:00

21. Otázka: Agresia

Vrodená agresivita
Freud – ľudia čerpajú z 2 základných zdrojov energie – životodárne a o rozkoš usilujúce libido a thanatos – deštruktívny inštinkt smrti. To vedie k rozporom.
Lorenz – agresia je dôsledkom vrodených genetických faktorov, ktoré vyvolávajú automatické nepriateľské reakcie proti druhým. Agresívna energia sa v človeku hromadí, kým sa nestane niečo, čo spustí jej uvoľnenie. U ľudí, ktorí majú príležitosť vyjadriť svoju agresivitu spoločensky akceptovateľným spôsobom (napr. šport) dôjde ku katarzii
- iní bádatelia tvrdia, že ľudia s chromozómami XYY sú agresívnejší v dôsledku nadbytočného chomozómu – sú teda „rodenými kriminálnikmi“
Dollard – k agresívnemu správaniu dôjde vtedy, keď sme frustrovaní v snahe dosiahnuť nejaký cieľ alebo uspokojiť nejakú potrebu. Prirodzený stav je ne-agresívny. Frustrácia vždy generuje agresivitu.
Bandura – nesúhlasí, podľa neho na frustráciu možno reagovať rôzne (napr. naučená bezmocnosť – jadro depresie). Predpokladá, že agresia je naučená – ľudia sa tak správajú, lebo sa naučili, že sa im to vyplatí.
- agresia môže mať rôzne formy
Faktory prostredia v agresivite
1. hluk – hlavne ak ho nemôžeme ovplyvniť
2. teplo
3. preplnené stiesnené priestory
Na agresivite sa nepodieľajú len jednotlivci, ale aj skupiny a mocenské štruktúry, do ktorých patríme. Spoločenské faktory hrajú v agresii dôležitú úlohu

Altruizmus. Prosociálne správanie

2008-09-30T13:37:00.001-07:00

20. Otázka: Altruizmus. Prosociálne správanie

Určité správanie môžeme označiť ako altruistické vtedy, ak je prospešné druhým, ale nie jedincovi samotnému. Altruista je ten, kto pomáha druhým a nič za to nedostáva.

Výskumy v 2 oblastiach:
1. ochota pomôcť – výskum okolností, za ktorých aktívne pomáhame niekomu, kto má ťažkosti.
2. spolupráca za rôznych podmienok – výskum, ktorý využíva hry a simulácie, zisťuje či hráči používajú stratégie spolupráce alebo súťaženia

Ochota pomôcť
Záleží na tom, ako ľudia definujú situáciu a s koľkými ďalšími sa delia o zodpovednosť (intervencia prizerajúcich sa). Ak ide o dobrú vec, pomerne často sú ochotní pomôcť. Náš odhad závažnosti veci ovplyvňuje našu ochotu pomôcť.

Altruizmus ako príbuzenský výber
Podľa sociobiológie (Dawkins) je základným pudom všetkých živých tvorov zabezpečenie prežitia svojich génov za pomoci reprodukcie. Súťaženie a agresia je nevyhnutnou súčasťou tohto procesu. Altruistické správanie zdanlivo túto myšlienku popiera. Sociobiológovia však veria, že sa dá vysvetliť pomocou príbuzenského výberu – jednotlivci sa správajú altruisticky, lebo to zaisťuje prežitie druhu. Ale genetický determinizmus Dawkinsa nevysvetľuje dostatočne ľudské správanie. Existuje veľa príkladov toho, že niekto chráni jedinca, ktorý nie je jeho príbuzným
- vlastné záujmy nie sú jediný faktor, ktorý determinuje ľudské správanie. Väčšina sa rozhodne „sebecky“ ak nemá žiadne informácie. U väčšiny ľudí stačí aj malý podnet k tomu, aby jednali nesebecky. Zdá sa, že naše prvé reakcie na obtiažnu situáciu sú spolupracovať a nie súperiť.

Interpersonálna príťažlivosť

2008-09-30T13:36:00.002-07:00

Vnímaná omylnosť
ďalší faktor, ktorý ovplyvňuje obľúbenosť – najmä u úspešných ľudí. Zdá sa, že máme radšej, keď sa ľudia správajú „ľudsky“ a občas pochybia, ako keď sú „dokonalí“

Neverbálne indikátory príťažlivosti
Ako signalizujeme, že sme k niekomu priťahovaní:
1. výraz tváre - idiosynkratické výrazy (typické pre jedného jedinca či člena jednej rodiny
- univerzálne (napr. nadvihnutie obočia pri spoznaní a priateľský úsmev sa objavujú vo všetkých kultúrach. Podobne je to aj u výrazov tváre, ktoré signalizujú základné emócie).
2. očný kontakt – môže znamenať záujem aj nepriateľstvo (väčšinou to rozpoznáme podľa kontextu)
3. dilatácia zreníc – ak sa nám niekto páči, rozšíria sa
4. držanie tela – je signálom postojov. Napr. oprením sa do sedadla vyjadrujeme, že nás nezaujíma, čo nám hovoria. Posturálne echo – keď hovoríme s priateľom alebo niekoho pozorne počúvame, nevedomky zaujmeme rovnakú polohu ako on
5. osobný priestor – ktorý si udržujeme od ostatných. Indikuje (ne)záujem

19. Otázka: Afiliácia, láska.

Afiliáciab – vyhľadávanie prítomnosti druhých ľudí, utváranie kontaktov združovaním

Interpersonálna príťažlivosť

2008-09-30T13:36:00.001-07:00

18. Otázka: Interpersonálna príťažlivosť

Telesná príťažlivosť
- s ľuďmi, ktorých považujeme za telesne príťažlivých, jednáme vľúdnejšie
- naše reakcie sú ovplyvnené reakciami druhých na nás
- príťažlivosť môže ovplyvniť aj detail – napr. meno danej osoby

Podobnosť a komplementarita
- podobnosť je ďalším faktorom príťažlivosti. Častejšie nás priťahujú ľudia, o ktorých si myslíme, že sa na nás podobajú napr. svojimi postojmi.
- dôležitosť podobnosti sa môže v priebehu vzťahu meniť
- význam môže mať aj zmena postoja – ľudia, ktorí zmenili svoj názor tak, že sa priblížili názoru respondenta, boli hodnotení ako atraktívnejší než tí, ktorí s ním súhlasili od začiatku.
Hypotéza komplementárnych potrieb – protiklady sa priťahujú – tvrdí, že svoje osobné nedostatky napravujeme výberom partnera, ktorý je v týchto oblastiach silný
E existujú starostlivo(opatrovateľsko) – receptívne a dominantno – submisívne vzťahy. Vyberáme si teda partnerov, ktorí sú schopní uspokojiť naše potreby. Dominantní ľudia si budú vyberať submisívnych partnerov a pod.

Dôvernosť a blízkosť
zdá sa, že máme radi ľudí, s ktorými sme v častom kontakte. Napr. na internáte sa polovica respondentov priatelí so svojimi susedmi a nie s ľuďmi, ktorí žijú o niekoľko izieb ďalej

Vzájomná náklonnosť
Máme radi ľudí, ktorí majú radi nás. Súvisí to s princípom odmeny a ceny.
4 základné interpersonálne konštelácie ohľadom vzájomnej náklonnosti
1. druhá osoba je nám jednoznačne naklonená
2. druhá osoba nám jednoznačne nie je naklonená
3. druhá osoba nám najprv nie je naklonená, ale postupne si jej náklonnosť získame
4. opak tretej

Medziľudské vzťahy

2008-09-30T13:35:00.002-07:00

Vývoj vzťahu
- Pri nadväzovaní vzťahu používame veľa neverbálnych signálov, napr. očný kontakt a úsmev, aby sme naznačili svoj záujem. Dvojzmyselnosť signálov umožňuje vyhnúť sa riziku odmietnutia. Je pre nás dôležité, či má aj ten druhý záujem. Na začiatku sa snažíme vyhnúť odmietnutiu tak, že ukazujeme svoje lepšie stránky, prejavujeme záujem o život toho druhého. Tiež sa snažíme dozvedieť sa o ňom čo najviac, pýtame sa aj ostatných, rozmýšľame.
- Niektoré vzťahy ustrnú hneď na začiatku, iné sa rozvinú – partneri si vzájomne dovolia nahliadnuť do svojho vnútra a jeden druhému sa zverujú

Udržiavanie vzťahu
Rôzne vzťahy si vyžadujú rôznu „údržbu“. Napr. veľmi dobré priateľstvá často pretrvajú aj bez veľkého úsilia (možno preto, že úsilie bolo vyvinuté na začiatku vzťahu.
Existujú isté pravidlá, ktoré by priatelia mali dodržiavať:
1. zastať sa druhého v jeho neprítomnosti
2. podeliť sa s ním o správy o všetkých svojich úspechoch
3. poskytnúť emocionálnu podporu, keď ju druhý potrebuje
4. veriť si a zverovať sa navzájom
5. dobrovoľne pomáhať druhému, keď to potrebuje
6. usilovať sa o to, aby sa dobre cítil v našej prítomnosti

Manželské páry majú väčšinou viac udržiavacích stratégií než naprávacích, ale „staré“ páry majú menej udržiavacích než nové páry (no po 40 rokoch manželstva, už ani ten sex nie je nejako extra lákavý )

4 fázy rozpadu vzťahu
1. intrapsychická fáza – obdobie, v ktorom jeden z partnerov začne pociťovať silnú nespokojnosť
2. dyadická fáza – jeden partner informuje druhého partnera o svojom úmysle vzťah ukončiť, ten je často šokovaný, pár sa ešte môže rozhodnúť pre 2. šancu
3. sociálna fáza – zahŕňa spoločenské dôsledky zmeny, oznámi rozchod priateľom
4. fáza úpravy hrobu?? – bývalí partneri sa snažia preklenúť rozchod. Rozprávajú rodine a známym svoju verziu udalostí a niekedy si pripravujú pôdu pre pokračovanie priateľského vzťahu so svojím bývalým intímnym partnerom

Medziľudské vzťahy

2008-09-30T13:35:00.001-07:00

Teória rovnosti
Podľa tejto teórie nemôžeme vzťahy vysvetľovať len objektívnym účtovaním vo forme „má dať – dal“. Väčšiu rolu hrá vnímaná „férovosť“ toho, čo sa deje medzi zúčastnenými stranami. Teória rovnosti teda kladie dôraz na rovnováhu, ktorú si vzťah musí vytvoriť, ak má nejakú dobu prežiť.

4 princípy:
1. ľudia sa vo vzťahu snažia maximalizovať odmeny a minimalizovať nepríjemné skúsenosti
2. odmeny možno rozdeľovať rôznym spôsobom a skupina či pár si môže vytvoriť vlastný „férový“ systém
3. nerovné (neférové) vzťahy sú príčinou stresu
4. osoba v nerovnom vzťahu sa bude snažiť obnoviť vyvážený stav a toto úsilie bude priamo úmerné stupňu nevyváženosti vzťahu, ale iba ak existuje nádej na obnovenie rovnováhy

Dimenzie vzťahu
Hinde: 8 dimenzií
1. Obsah – čo ľudia vo vzťahu spolu robia
2. Rozmanitosť – rôznosť činností účastníkov vzťahu
3. Kvalita – prístup účastníkov k obsahu vzťahu
4. Frekvencia a organizácia – kedy sa ľudia zúčastňujú spoločnej činnosti a či je ich konanie systematické
5. Reciprocita a komplementarita – či vzťah zahŕňa striedanie rolí alebo vzájomne sa doplňujúce správanie
6. Intimita – do akej miery si partneri vo vzťahu zverujú svoje tajomstvá a hovoria o osobných veciach
7. Interpersonálne percepcie – ako partneri vnímajú navzájom svoju povahu a ako interpretujú činnosť druhého
8. Záväzok – ako silno sa partneri cítia oddaní jeden druhému alebo vzťahu medzi sebou

Medziľudské vzťahy

2008-09-30T13:34:00.002-07:00

17. Otázka: Medziľudské vzťahy (osobné vzťahy)

- ak má krátkodobá vzájomná príťažlivosť prerásť do dlhodobého vzťahu, je dôležitá podobnosť osobných konštruktov, postojov a názorov.

sociálna príťažlivosť; medziľudská príťažlivosť
je krátkodobá a silne; je založená na hlbšej znalosti
ju ovplyvňuje členstvo; osobnosti druhého človeka a
v sociálnych skupinách; jeho pohľadu na svet

Teória sociálnej zmeny
podľa tejto teórie si vyberáme, do ktorých vzťahov vstúpiť a z ktorých vystúpiť, podľa pomeru ziskov a strát, ktoré tento vzťah prináša.
Dôležité je sociálne schválenie – vážime si chválu od druhých a tak si začneme vážiť aj ľudí, ktorí nám takúto pozitívnu spätnú väzbu poskytujú, najmä v oblasti, v ktorej sa necítime príliš istí.

Dlhodobé vzťahy (aj priateľstvo, láska) majú 4 štádiá:
1. vyberanie – zisťujeme odmeny a cenu spojenú so vzťahmi k rôznym ľuďom, a to tak, že pozorujeme ľudí, prípadne sami experimentujeme s rôznymi vzťahmi
2. vyjednávanie – na začiatku vzťahu experimentujeme s poskytovaním a prijímaním rôznych typov odmien
3. zaviazanie sa – začíname sa viac zaujímať o vzťah samotný
4. inštitucionalizácia – „zvykneme si“ na vzťah a stanovíme si normy a vzájomné očakávania

Komunikácia

2008-09-30T13:34:00.001-07:00

Neverbálne signály
- sú často nevedomé
1. očný kontakt – osoba, ktorá hovorí sa napr. očnému kontaktu vyhýba, ale na konci prehovoru vzhliadne, akoby predávala slovo partnerovi. Osoba, ktorá počúva, naopak očný kontakt väčšinou udržuje.
2. gestá – pohyby počas hovorenia, obvykle rukami. Majú presné, kultúrne (aj individuálne) vymedzené významy.

Analýza diskurzu
- je založená na skúmaní spôsobov používania jazyka pri rečových aktoch so sociálnym významom, ktorý často presahuje prosté oznámenie vyjadrené slovami
- Keď niečo hovoríme, ide o rečový akt, ktorý má aj spoločenskú dimenziu. Keď povieme, „Zem je guľatá“ dieťaťu a dospelému je v tom rozdiel. Úplný význam reči môžeme postihnúť len vtedy, ak jazyk chápeme ako nástroj činnosti.
Austinová analýza diskurzu sa nezaoberá len situáciou jazyka v sociálnom kontexte, ale aj jeho funkciou. Najprv sa sústreďuje na získavanie vzoriek reči v reálnom svete a až potom analyzuje, čo z nich vyplýva. Analýza diskurzu poskytuje oveľa bohatšie informácie o postojoch než len zisťovanie, či sú kladné alebo záporné.

4 dimenzie vysvetlení:
1. predpoklady hovoriaceho o tom, koľko toho poslucháč vie, ovplyvňujú spôsob a podrobnosti jeho vysvetľovania
2. vzťah k osobe, ktorej niečo vysvetľuje
3. spoločenská funkcia vysvetlenia – pr. či vysvetľuje rodičom alebo kolegovi
4. interpersonálne dôsledky vysvetlenia – či mu to napr. spôsobí problémy.

Komunikácia

2008-09-30T13:33:00.002-07:00

16. Otázka: Komunikácia

Základom sociálnej interakcie je komunikácia (rečou, písmom, pomocou neverbálnych signálov)

Neverbálna komunikácia
4 skupiny: 1. napomáhajúca reči
2. nahradzujúca reč
3. vyjadrujúca postoje
4. vyjadrujúca emócie

Metakomunikácia
- všeobecný názov pre dimenzie, ktorými možno obohatiť reč.:
1. tón hlasu

2. rečový register – iný štýl zvolíme pre rozhovor s priateľmi ako pre formálny prejav. Každému registru zodpovedá iná gramatika a iný slovník.
5 rečových registrov:
1. deklamačný
2. formálny
3. informatívny
4. familiárny
5. intímny

3. odmlky alebo zvuky – ako „hm“ (výplne)

Kolektívne správanie

2008-09-30T13:33:00.001-07:00

15. Otázka: Kolektívne správanie

- Často sme súčasťou davu (pri čakaní na autobus, pri nákupoch). Vieme aké správanie sa v podobných situáciách od nás očakáva a toto správanie plníme.
- Niekedy ale dav získa iný, kolektívny charakter, keď sa dav správa ako jeden celok – demonštrácie, futbalové zápasy. Dav vytvorený pri zvláštnej príležitosti alebo za istým účelom má celkom inú povahu než náhodný dav ľudí s rôznymi cieľmi

Psychológia davu
Le Bon varoval, že dav je nebezpečný, lebo sa správa impulzívne a iracionálne. Neriadi sa vlastným svedomím, ale „zákonom mentálnej jednoty“

Odosobnenie (deindividuácia)
Deindividuácia – strata osobnej identity a identifikácia s davom. To znamená, že ľudia sa už neriadia svojim svedomím a môžu byť krutejší a útočnejší, než keby konali jednotlivo.
Tento jav má 5 dôsledkov:
1. obmedzenie bežnej kontroly impulzívneho správania
2. zvýšenie citlivosti k emocionálnemu vzrušeniu a k situačným podnetom
3. neschopnosť sledovať alebo kontrolovať vlastné správanie
4. zníženie dôležitosti prikladanej spoločenskej prijateľnosti správania
5. zníženie schopnosti rozumného plánovania

- Teória deindividuácie je veľmi kontroverzná, lebo predpokladá, že ľudia v dave nie sú schopní uvažovať racionálne
- Ale: štúdie futbalových fanúšikov ukázali, že sa vôbec nesprávajú impulzívne, ale podľa sociálnych konvencií. Futbalový dav má vlastnú sebareguláciu a normy správania a k násiliu dochádza častejšie vtedy, keď dôjde k narušeniu tejto sebaregulácie neprimeranou kontrolou autorít.
- Častejšie sú pokojné davy (pohreby, svadby, omše) – podporujú spoločenskú solidaritu, pocit duchovnej jednoty.

5 doporučení pre úspešnú kontrolu davu:
1. ponechať dav sebakontrole ak je to možné
2. medzi políciou a organizátormi by mala byť efektívna komunikácia
3. polícia by mala používať čo najmenšiu silu, aby nepôsobila ako provokujúci prvok
4. tí, ktorí majú dav riadiť, by mali byť vyškolení v technikách účinnej interpersonálnej komunikácie
5. polícia a úrady by mali byť za svoje konanie zodpovedné spoločnosti. Nemali by budiť dojem, že si môžu robiť čo chcú.

Vodcovstvo. Štýly vedenia

2008-09-30T13:32:00.002-07:00

Štýly vedenia
Vodca môže využívať svoju moc najrôznejším spôsobom:
1. autokratický štýl – silne zameraný na úlohy, prísne a stále kontroluje členov skupiny
2. demokratický štýl – o členov skupiny sa zaujíma a často s nimi diskutuje o tom, čo robia.
3. laissez-faire (ponechať voľný priebeh) – členov skupiny nechá, aby si robili čo chcú

Rôzne typy vedenie – rôzne výsledky:
1. členovia skupiny pracujú usilovne, ale len čo odíde vodca, úplne prestanú. K dosiahnutiu cieľa potrebujú stálu kontrolu. Prejavujú egoizmus – sústredia sa na vlastnú úlohu a druhým nepomáhajú
2. členovia skupiny pracujú radostne a bez prerušenia aj bez prítomnosti vodcu a vzájomne si pomáhajú
3. členovia skupiny nepracujú takmer vôbec

Štýl vedenia závisí od dimenzií:
1. interpersonálny záujem – ako vodca jedná s členmi skupiny
2. úlohová iniciatíva – ako štruktúruje a organizuje riešenie úloh, ktoré sa objavia

Aspekty dobrého vodcu podľa Housa:
1. od skupiny veľa očakáva a predkladá realistické ciele, ktoré skupina môže dosiahnuť a tým jeho očakávania plniť
2. rola vodcu ako ohniska skupiny a ochrancu harmonických vzťahov medzi členmi skupiny
3. rola vodcu ako manažéra hodnotovej orientácie skupiny. Musí vedieť vyjadriť či vysvetliť skupinové hodnoty a poukázať na spoločné ciele, s ktorými sa môžu všetci členovia skupiny identifikovať.

14. Otázka: Identita
viď otázka č. 1

Teória sociálnej identifikácie
- teória, ktorá zdôrazňuje, že členstvo v spoločenskej skupine tvorí významnú časť sebaponímania a môže determinovať reakcie na druhých alebo na udalosti, a to tak, že ľudia reagujú predovšetkým ako členovia skupiny a až potom ako jednotlivci.

Vodcovstvo. Štýly vedenia

2008-09-30T13:32:00.001-07:00

12. Otázka: Skupinová polarizácia. Skupinové myslenie.
Viď otázka č. 4

13. Otázka: Vodcovstvo. Štýly vedenia

Jednou z typických charakteristík skupinového myslenia je prítomnosť silného vodcu.
3 zdroje vodcovskej autority:
1. Racionálna autorita – vyplýva z presvedčenia, že vodca je reprezentantom legitímnych noriem a zákonov
2. Tradičná autorita – pramení z viery v dôležitosť tradície a komunity
3. Charizmatická autorita – je dôsledkom povahy vodcu

6 foriem spoločenskej moci
1. moc odmeňovať – moc prideľovať rôzne druhy odmien
2. donucovacia moc – moc trestať
3. referenčná moc – moc dosiahnutá vďaka tomu, že ostatní členovia skupiny túžia identifikovať sa s daným jedincom
4. expertská moc – moc vyplývajúca z toho, že určitý človek má väčšie znalosti než ostatní členovia skupiny
5. legitímna moc – moc, ktorú ostatní rešpektujú vďaka pozícii určitého človeka či vďaka iným sociálnym normám
6. informačná moc – moc založená na vlastníctve či znalosti určitých informácií

2 typy vodcov:
1. špecialista na úlohy – sústredí sa na úlohu
2. špecialista na sociálne emócie – má na zreteli hlavne dobré interpersonálne vzťahy.
Skupina často nemá len jedného vodcu, ale vždy si volí vodcu vhodného pre práve aktuálnu úlohu.

5 charakteristík úspešného vodcu skupiny:
1. skupina ho musí vnímať ako svoju súčasť
2. musí mať vlastnosti a názory, ktoré má skupina ako celok
3. musí byť pre členov skupiny modelom
4. skupina ho musí vnímať ako niekoho, kto jej pomáha dosiahnuť ciele
5. musí skupinu pozitívne reprezentovať navonok

Poslušnosť a konformita

2008-09-30T13:31:00.004-07:00

Milgramova teória poslušnosti a činnej moci vysvetľuje, prečo ľudia, ktorí sú normálne nezávislí a rozhodní, boli ochotní poslúchnuť aj vtedy, keď to bolo proti ich presvedčeniu

Sú 2 mody sociálneho vedomia:
1. autonómny stav – ľudia sa správajú podľa vlastného svedomia, hodnôt a ideálov
2. zástupný stav – keď si však myslia, že konajú ako výkonní zástupcovia niekoho iného, sú ich kvality potlačené
Príčiny:
1. snaha predchádzať sociálnym konfliktom
2. snaha zabezpečiť, aby autorita vládcov nebola spochybnená
3. svedomie je v zástupnom stave potlačené, aby mohla fungovať vyššia úroveň kontroly
4. deti sú od útleho veku vychovávané rodičovskou a školskou autoritou k poslušnosti. Dieťa preto internalizuje potrebu poslušnosti a väčšinou dobrovoľne poslúchne. Napokon sa preň neuposlúchnutie stane obtiažnejším konaním ako poslúchnutie
5. len veľmi málo ľudí je vychovávaných tak, aby boli schopní postaviť sa za svoj vlastný názor i za cenu neposlušnosti voči autorite
6. ľudia prestanú cítiť zodpovednosť za svoje činy, miesto toho cítia len zodpovednosť voči autorite
To, či sa respondent postaví proti autorite ovplyvňuje aj to, či je sám alebo v skupine, kde má podporu ostatných členov.

Konformita
- prispôsobenie sa, konanie rovnakým spôsobom ako konajú ostatní
Sherifov výskum – ukázal, ako ľudia v dvojznačnej situácii preberajú úsudky druhých. Použil autokinetický efekt – vnemovú ilúziu, pri ktorej sa zdá, že stabilný svetelný bod v tme sa hýbe. autor požiadal respondentov, aby odhadli veľkosť tohto pohybu. Odpovede individuálne testovaných osôb sa veľmi líšili. Pri spoločnom testovaní sa však ich odpovede priblížili a vytvorila sa skupinová norma
- Aj v prípade, že existuje zjavne správna odpoveď, respondenti často odpovedajú vedome nesprávne, ak by sa správna odpoveď mala líšiť od názoru ostatných.
Príčina:
- snaha predísť konfliktu
- dôležitejšie je potešiť ostatných než uviesť správnu odpoveď, aj za cenu vlastnej úzkosti
Zistilo sa aj to, že prítomnosť jedinej osoby, ktorá nesúhlasí so zvyškom skupiny – a to aj vtedy, ak odpovedá zle, alebo je málo dôveryhodná – stačí k tomu, aby sa respondent skupine neprispôsobil.
Ľudia, ktorí odmietajú prispôsobiť sa, majú väčšinou vysokú sebaúctu

Poslušnosť a konformita

2008-09-30T13:31:00.003-07:00

11. Otázka: Poslušnosť a konformita

Poslušnosť
Milgramov experiment – či by ľudia dali v rámci psychologického experimentu druhému človeku smrteľný elektrický šok – asi 2/3 respondentov odpovedali áno
obmeny v experimente
- obeť po celú dobu nevydáva žiaden zvuk
- pri 300 V obeť búcha na stenu
- pokus sa robí v kancelárii v centre mesta
- obeť je v tej istej miestnosti
- „učiteľ“ silou pridŕža ruku obete na elektróde
- experimentátor dáva pokyny cez telefón
- experimentátor je bežným občanom
- experimentátor nedáva rozkazy, učiteľ má možnosť
slobodne voliť silu šoku

počet respondentov, ktorí poslúchli
100
65
48
40
30
20,5
20
2,5

Poslušnosť v práci
Lekár zatelefonoval sestre, aby dala pacientovi 2x vyššiu dávku, než je povolené množstvo. 95% sa chystalo rozkaz splniť, aj keď na lieku bolo upozornenie, že je to nebezpečné.
Štúdia ukázala, že sociálny tlak spôsobený nerovnosťou moci môže spôsobiť, že sestra radšej ohrozí pacienta, než aby neposlúchla rozkaz.

Sociálna lenivosť, sociálna facilitácia

2008-09-30T13:31:00.001-07:00

10. Otázka: Sociálna lenivosť, sociálna facilitácia

Ak prítomnosť iných osôb zjednodušuje prevedenie úlohy alebo zvyšuje výkon, hovoríme o sociálnej facilitácii. Jej podmienkou je istá rivalita. Nemusí byť len pozitívna (napr. študenti násobia rýchlejšie, ale robia viac chýb)
- Ale prítomnosť ľudí naopak niekedy znamená, že sa ľudia snažia menej (napr. študenti v skupine kričali menej než samostatne) – sociálna lenivosť. Anonymita či skrytie sa v dave je tu dôležitým faktorom.
- Dobre naučené a zažité úlohy robíme v prítomnosti obecenstva lepšie než osamote, zatiaľ čo kvalita úloh, ktoré vyžadujú koncentráciu a pozornosť znižujú. Dôvodom, prečo efekt obecenstva zvyšuje počet chýb je stav vysokého nabudenia
- dôležitosť hodnotenia – obecenstvo pôsobí silnejšie, ak je prítomný odborník
- rola rozplýlenia pozornosti, čo vyvoláva chyby
- efekt obecenstva sa objavuje preto, lebo ľudia sa snažia predviesť sa svojmu okoliu v priaznivom svetle
- dôležitý je aj počet divákov
- tí, ktorí vystupujú sami, sú nervóznejší než keď majú vystupovať v skupine – príčina: difúzia účinku: efekt obecenstva sa rozdelí na všetkých účinkujúcich.

Sociálny vplyv

2008-09-30T13:30:00.002-07:00

7. Otázka: Človek v skupine

členská – referenčná skupina, (ne) formálna
stabilita skupiny – členovia sa menia, skupina ostáva
fázy - formovanie
- normovanie
- f. ukončenia

8. Otázka: Sociálne roly, statusy, prestíž
Viď otázka č. 1

9. Otázka: Sociálny vplyv. Zákonitosti sociálneho vplyvu. Intervencia prizerajúcich sa

Zákonitosti sociálneho vplyvu
Sociálny vplyv pôsobiaci v určitej chvíli na určitú osobu určujú 3 faktory: sila, počet, blízkosť

1. Sila – sociálneho vplyvu môže byť ovplyvnená napr. vzťahmi – či sú v obecenstve ľudia, ktorí sú pre aktéra významní alebo ktorí preňho predstavujú zvláštnu referenčnú skupinu.
2. Počet – celkové množstvo ľudí, ktorí sú prítomní. Ich vplyv však nestúpa úmerne s počtom. Čím viac ľudí, tým vyšší vplyv, ale po prekročení istého počtu už nárast vplyvu s každou ďalšou osobou je menší.
3. Blízkosť – sa týka kontaktu. Úsudok niekoho, kto žije ďaleko má na nás veľký vplyv ak nám osoba bude aspoň často volať, než keď s ňou hovoríme zriedka.

Intervencia prizerajúcich sa
Kedy a za akých podmienok pomôžu okoloidúci alebo iné nezainteresované osoby človeku, ktorý vyzerá, že pomoc potrebuje.
Výskumy ukazujú, že jednotlivci pomôžu v oveľa väčšej miere než ak sú v skupine. Ide o pluralistickú ignoráciu v dôsledku difúzie zodpovednosti. Ak je okolo viac osôb, ľudia si zrejme myslia, že zodpovednosť sa delí medzi nich, takže akoby sa význam ich vlastnej pasivity znižoval. Etnická príslušnosť postihnutého na tom nič nemení. Dôležitá je jednoznačnosť situácie. Musí byť jasné, že postihnutý pomoc skutočne potrebuje a zároveň musí byť difúzia zodpovednosti čo najmenšia.

Stereotypy, predsudky, zmena predsudkov

2008-09-30T13:30:00.001-07:00

Zmena predsudkov
Redukcia predsudkov si vyžaduje 5 hlavných podmienok (3 kognitívne + 2 spoločenské):

1. Zúčastnení musia mať rovnoprávne postavenie – ak napr. v spoločnosti černosi majú postavenie sluhov a rozhodujú bieli, predsudky sa asi nezmenia. Ale viditeľné úspechy členov menšinovej skupiny a rovnoprávne vzťahy medzi členmi dominantnej a menšinovej skupiny môžu postoje ľudí zmeniť

2. Musí byť príležitosť k osobnému kontaktu – ak sa členovia 2 skupín stretávajú len v rámci stanovených sociálnych rolí, nebudú mať snahu prehodnotiť svoje názory. Ak má k prehodnoteniu dôjsť, musia mať príležitosť osobne sa poznať. Spoznanie osobností členov druhej skupiny vedie väčšinou k väčšej akceptácii. Ale kontakt sám o sebe nestačí – musia napr. spolupracovať na riešení spoločného problému.

3. Je nutný kontakt s nestereotypnými jedincami. Stereotypizácia sa prejavuje jednotným vnímaním všetkých členov skupiny. Ale v každej skupine sa vyskytujú ľudia odlišní od ostatných. Kontakt s nimi môže odstraňovať predsudky, lebo nás núti k tomu, aby sme s druhými jednali ako s neopakovateľnými ľudskými osobnosťami a nie ako s príslušníkmi nesympatickej skupiny

4. Kontakt medzi skupinami musí byť podporovaný spoločnosťou – pokiaľ spoločnosť podporuje kontakt medzi skupinami a rovnoprávne, spravodlivé jednanie – vedie to k odstráneniu predsudkov

5. Mala by existovať príležitosť k spolupráci – pri spoločnom úsilí prestávajú byť členovia druhej skupiny „oni“ a stanú sa z nich „naši“. Klasifikácia my-oni je hlavným faktorom, ktorý určuje predsudky

Stereotypy, predsudky, zmena predsudkov

2008-09-30T13:28:00.002-07:00

3 kognitívne mechanizmy, ktoré sa uplatňujú pri formovaní predsudkov
1. kategorizácia – spôsob, akým klasifikujeme informácie, najmä proces stereotypizácie
2. asimilácia – spôsob ako sa učíme hodnotiť, napr. pomocou slov dobrý/zlý, (ne) sympatický akoby to boli skutočné a nemenné súdy
3. hľadanie koherencie – pokusy vysvetliť či ospravedlniť vlastné myšlienky a postoje

10 princípov etnických predsudkov (Bethlehem)
1. Pr. 2 druhy predsudkov: Prvý má podklad v osobnosti, druhý v zlej informovanosti
2. keď spolu súťažia 2 skupiny ľudí, alebo medzi nimi dôjde ku konfliktu, stane sa z diskriminácie členov vonkajšej skupiny spoločenská norma
3. čím menej informácií o niekom máme, tým skôr sa uchýlime k stereotypom
4. postoje a stereotypy akceptované spoločnosťou výrazne ovplyvňujú ľudské správanie
5. predsudky môžu samy seba naplniť a vytvoriť si tak vlastné „dôkazy“
6. kategórie ľudí, proti ktorým sú predsudky namierené, sa u rôznych skupín líšia
7. predsudky pretrvávajú pokiaľ pretrvávajú spoločenské normy a menia sa, keď sa menia normy
8. inteligencia, vzdelanie a príslušnosť k spoločenskej vrstve negatívne korelujú s predsudkami
9. deti si osvojujú predsudky od rodičov a príbuzných
10. deti rozlišujú medzi etnickými skupinami od útleho veku, ale až v staršom veku si vytvárajú postoje a preferencie

Stereotypy, predsudky, zmena predsudkov

2008-09-30T13:28:00.001-07:00

6. Otázka: Stereotypy, predsudky, zmena predsudkov

- Predsudky = forma agresie systematicky zameraná proti členom určitej etnickej alebo kultúrnej skupiny
= fixovaný, vopred sformovaný postoj k nejakému objektu, prejavujúci sa bez ohľadu na individualitu alebo povahu tohto objektu. Môže byť pozitívny aj negatívny. Z predpojatých postojov môžu vzniknúť extrémne formy správania.

5 štádií vývoja etnických predsudkov:
1. očierňovanie – nepriateľské reči, ohováranie
2. izolácia – oddeľovanie etnickej skupiny od dominantnej skupiny v spoločnosti – vznikajú ghettá
3. diskriminácia – upieranie občianskych práv, zamestnania a prístupu k istým formám bývania spoločenským menšinám
4. telesné napadnutie – voči osobám a majetku, dopúšťajú sa ho rasistické organizácie, neorganizované skupiny i štát
5. vyhladzovanie – napr. pokusy nacistov o vyhladenie Židov a Ŕomov

Teórie príčin predsudkov
1. manifestácia bilologického pudu súťažiť, brániť teritórium, ochraňovať príbuzenské gény
2. určitý typ osobnosti – autoritárska osobnosť – vďaka výchove inklinujú isté typy ľudí k predsudkom voči vonkajším skupinám. Sú to ľudia, ktorých rodičia presadzovali veľmi tvrdú disciplínu. Ale: aj keď v spoločnosti existujú veľké individuálne rozdiely, čo sa týka autoritárstva, predsa niekedy celá skupina príjme rasistický postoj k inej skupine
3. kultúra, z ktorej človek pochádza. Spoločenská akceptácia vyjadrovania predsudkov napomáha tomu, že sa v niektorých oblastiach vyskytuje silný rasizmus.
4. už existujúce predsudky sa ešte zvýraznia procesom výberu obetného baránka. To však neplatí pre formovanie predsudkov vtedy, ak ešte žiadne neexistujú. Predsudky sú často najsilnejšie v sociálne deprimovaných oblastiach.
5. Sherifova realistická teória konfliktu – Sherif tvrdí, že predsudky vznikajú vtedy, keď dve skupiny súťažia o dosiahnutie rovnakého cieľa. Pokiaľ má jedna skupina v spoločnosti privilégiá, ktoré druhá skupina nemá, nastáva situácia súťaženia. Tí, ktorí privilégiá majú, sa ich snažia obhájiť, tí, ktorí ich nemajú, sa cítia frustrovaní a závidia.
6. členstvo v určitej skupine – môže predstavovať dostatočný dôvod k diskriminácii v prospech vlastnej skupiny a proti členom vonkajších skupín

Postoje

2008-09-30T13:27:00.000-07:00

Ako niekoho presvedčit:
1. premenné týkajúce sa zdroja poskytujúceho informácie
- dôveryhodnodsť zdroja
- odbornosť človeka, ktorý poskytuje informácie
- atraktivita hovoriaceho
2. premenné týkajúce sa informácie
- dôvera, ktorú informácia vzbudzuje v príjemcovi
- či sú závery jasne formulované alebo necháme na respondentov, aby si utvorili vlastné
- či uvedieme argumenty len pre jednu stranu alebo pre obe
3. príjemca informácie
- pôvodný názor respondenta (asimilácia – blízkosť nového názoru s jeho vlastným)
- ľudia s veľmi vyhranenými názormi majú menšiu oblasť akceptácie než ľudia s umiernenými názormi
- osobná dôležitosť informácie
- osobnosť (inteligencia, sebaúcta, úzkosť)

Meranie postojov

Problémy:
- respondenti často odpovedajú to, čo by experimentátor chcel alebo o čom si myslia, že by sa hodilo pre danú situáciu
- ťažké je aj interpretovať vyjadrenie postojov, lebo ľudia môžu rovnakými slovami popisovať úplne iné skutočnosti či myšlienky
- obtiažne je aj zmerať silu či stupeň postoja.

Metódy:
1. Likertova škála
2. Sémantický diferenciál – zisťuje nuansy. 7-bodová škála. Na koncoch škály sú extrémy (dobrý – zlý atď.). Každé postojové slovo sa hodnotí pomocou 8 – 9 dimenzií.
3. Sociometira
4. Bogardova škála sociálnej vzdialenosti – meria rasizmus a iné etnické predsudky
5. Analýza rozhovoru

Postoje

2008-09-30T13:26:00.004-07:00

Ako sa postoje vyvíjajú
- niektorí bádatelia zastávajú názor, že postoje sú z veľkej časti vrodené, lebo vrodené sú niektoré osobnostné rysy (napr. neuroticizmus a stabilita) a tu potom tvoria základ postojov
- ale väčšina bádateľov ich považuje za naučené – získavame ich v sociálnom živote (rodina, ľudia s ktorými sa stretávame). Sociálna identita a spolupatričnosť so skupinou silno ovplyvňuje postoje, ktoré si osvojíme.
Toto učenie prebieha:
- podmieňovaním (odmena, trest)
- napodobňovaním
-Podľa niektorých autorov sa náš postoj vyvíja ako sa postupne zoznamujeme s objektom.
- keď premýšľame o objekte, ktorý dobre nepoznáme, uvažujeme hlavne o faktoch - deskriptívne presvedčenie
- ale ako sa stále dôvernejšie zoznamujeme s objektom, máme tendenciu utvoriť si o ňom nejaký názor – odhadujeme jeho ďalšie aspekty. Tak si o ňom tvoríme sériu deduktívnych presvedčení
- ďalším štúdiom je hodnotenie deduktívnych presvedčení. Tak si formujeme postoj.
ALE!!! Ľudia nie sú vždy takto ideálne racionálny a často si utvoria zaujatý postoj voči sociálnej skupine, ktorú nepoznajú a ani sa s ňou nestýkajú
- postoje sa vyvíjajú aj na základe presvedčenia o pravdepodobných výsledkoch

Zmena postojov
- ľudia sa snažia dosiahnuť kognitívnu rovnováhu – usilujú sa, aby ich postoje boli v súlade s inými postojmi.
- kognitívna disonancia – predstavuje stresor a je dôležitým zdrojom zmeny postojov.

Postoje

2008-09-30T13:26:00.003-07:00

5. Otázka: Postoje

- stabilné systémy pozitívneho alebo negatívneho hodnotenia, emočných pocitov a techník konania týkajúcich sa sociálnych cieľov (ovplyvňujú aj konanie a správanie)
- sú 3 typy postojov: 1. naučené
2. konzistentné (odolné voči zmene)
3. týkajú sa priaznivých alebo nepriaznivých reakcií

Postoje a správanie
- Postoje, ktoré vyjadrujeme verbálne sa môžu značne líšiť od postojov, o ktorých svedčí naše správanie. Môžu sa líšiť aj svojou globálnosťou či konkrétnosťou
3 dimenzie dôležité pre vývoj postoja:
1. kognitívna dimenzia – týka sa názorov a myšlienok, ktoré osoba má o predmete postoja
2. emocionálna dimenzia – týka sa toho, čo osoba cíti k predmetu postoja, čiže emócií, či emocionálnych reakcií
3. konatívna (behaviorálna) dimenzia – týka sa sklonov k správaniu či konaniu vo vzťahu k predmetu postoja

postoj - názor, rozdiel je v emocionálnej dimenzii
Postoj zahŕňa hodnotiaci atribút – indikuje pocity vo vzťahu k určitej záležitosti
Názor – je neutrálny
Človek niekedy koná v súlade s postojom spoločnosti. Postoje, ktoré naznačujú správanie jednotlivca, nemusia vždy vyjadrovať jeho osobné názory.
3 funkcie postojov
1. hodnotenie objektov – usmerňujú postoje našej reakcie voči veciam a udalostiam v okolí, takže nemusíme zakaždým, keď sa s nimi stretneme, znovu hľadať vhodný spôsob reagovania.
2. sociálne prispôsobenie – utužuje spolunáležitosť so skupinou
3. externalizácia – spájanie nevedomých motívov či vnútorných stavov s niečím, čo práve prebieha v bezprostrednom okolí. Toto spojenie ústi do vytvorenia postoja k danému vonkajšiemu objektu. Tak vyjadrujeme niektoré vnútorné stavy či konflikty.

Sociálne myslenie

2008-09-30T13:26:00.001-07:00

4. Otázka: Sociálne myslenie

1. Skupinové konanie
Ľudia konajú úplne inak, keď sú s inými ľuďmi (no jasné, keď sú sami nekonajú vôbec )
- fenomén posunu k riskantnosti vďaka difúzii zodpovednosti
- skupinová polarizácia – v skupine vznikajú extrémnejšie názory.
Skupina, ktorá navrhovala opatrné riešenie, sa nakoniec prikloní k ešte konzervatívnejšiemu; skupina, ktorá už na začiatku prejavovala ochotu podstúpiť isté riziko, bude nakoniec ešte riskantnejšia.
Prebieha tu sociálne porovnávanie a každý sa prikloní k názoru schvaľovanému skupinou.

2. Skupinové myslenie
Skupina si väčšinou vytvorí svoje vlastné normy a idey a od členov čaká, že sa podľa nich budú správať – núti ich prispôsobiť sa názoru väčšiny. Vzniká ilúzia, že jej názory sú správne a keďže nikto sa proti väčšinovému názoru otvorene nepostaví, skupina sa vôbec nepokúsi hľadať alternatívne riešenia a môže prijať katastrofálne rozhodnutia. Alternatívny pohľad na vec sa chápe ako spochybnenie správnosti názoru skupiny, čo vedie k očierňovaniu a negatívnej stereotypizácii vonkajších skupín. Tak si chce skupina zaistiť, že názory opozície nikto nebude brať vážne.
- Ku skupinovému mysleniu dochádza keď:
1. skupina, ktorá rozhoduje, sa vyznačuje vysokou súdržnosťou
2. skupina je izolovaná od informácií zvonka
3. skupina v procese rozhodovania nezvažuje systematicky všetky možnosti
4. skupina je pod tlakom a musí sa rozhodnúť rýchlo
5. skupina má veľmi dominantného vodcu

Atribúcie

2008-09-30T13:24:00.002-07:00

3. Atribučné chyby
- Základnou atribučnou chybou je pripisovať ľudské správanie vlastnostiam, či povahe tej-ktorej osoby a zanedbávať situačné informácie. To je zvlášť zreteľné vtedy, keď porovnávame vlastné a cudzie správanie. U vlastného máme tendenciu usudzovať na situačné príčiny, u cudzieho na dispozičné.
- Keď posudzujeme správanie niekoho a toto správanie nezodpovedá nášmu očakávaniu, máme tendenciu pripísať ho situačným premenným

4. Kovariácie
Má 3 dimenzie: (napr. neskorý príchod)
1. konzistentnosť – týka sa stálosti konania určitej osoby, ktoré vyvodíme na základe znalosti jej konania pri predchádzajúcich príležitostiach
2. konsenzus – týka sa toho, či sa ostatní správanú podobne
3. charakterickosť – týka sa toho, na koho je konanie zamerané

5. Atribučné štýly
Ľudia si svoj úspech vysvetľujú rôznym spôsobom a s tým súvisí aj to, ako si veria do budúcnosti
Pohlaví - Úspech - Neúspech
Muž - DP - SP
Žena - SP - DP
(No, mám k tomu isté, dosť vážne, výhrady)
Depresia (naučená bezmocnosť) – ich atribučný štýl zahŕňa presvedčenie, že príčiny sú vnútorné a stabilné
- To ako prideľujeme príčiny, závisí aj od spoločenských faktorov (zdieľané presvedčenia skupiny, ktorej sme členmi), všeobecné znalosti v spoločnosti (laická epistemológia), sociálne reprezentácie (teórie o tom, aký je svet a ako funguje)

Atribúcie

2008-09-30T13:24:00.001-07:00

3. Otázka: Atribúcie

1. Atribučné teórie
- skúmajú ako ľudia vysvetľujú vlastné a cudzie konanie
- atribúcia = prisudzovanie = identifikácia príčin
- dávame prednosť príčinám, ktoré sú stále a trvalé pred prechodnými
(Pr.: a) prišiel neskoro, lebo je nedochvíľny (stála príčina) – aj nabudúce budem rátať s jeho meškaním
b) prišiel neskoro, lebo mu zazvonil telefón (nestabilná príčina) – nemám predstavu, či nabudúce príde načas alebo nie

2. Dispozičné vs. situačné atribúcie
- Jedným z najdôležitejších momentov pri vytváraní úsudku o druhých je hodnotenie ich úmyslu. Ak posúdime, že čin je úmyselný, vyvodzujeme z toho niečo o povahe dotyčného = utváranie zodpovedajúcich záverov.
(pr.: dôsledok: Šárka dostala päťku zo zemepisu
a) (DP) Dispozičná (osobnostná) príčina – nemá rada zemepis a nechce ho už študovať (naschvál)
b) (SP) Situačná príčina – v miestnosti bolo teplo a hluk
Dispozície - úmysly.
Mohla dostať 5 úmyselne alebo neúmyselne. Hypotéza zodpovedajúcich záverov(ZZ) platí, len ak existuje možnosť voľby a nie vtedy, ak je výsledok náhodný.

Ďalšie 3 faktory, ktoré ovplyvnia to, či pôjde podľa nás o DP alebo SP:
1. hedonická relevancia – ak má pre nás udalosť (ne) príjemné následky, budeme si myslieť, že to bolo naschvál
2. zameranosť na osobu (personalizmus) – ak nás udalosť postihne osobne, chápeme ju skôr ako zámernú
3. spoločenská žiadúcosť – ak to, že dostala 5 znamená, že sa jej všetci budú smiať – tendencia myslieť si, že to neurobila naschvál

Sociálne vnímanie

2008-09-30T13:23:00.002-07:00

2. Otázka: Sociálne vnímanie

- Výskum formovania dojmov sa zaoberá tým, ako si tvoríme predstavy o inom človeku. Zohráva tu úlohu viac faktorov:
1. často si utvárame implicitné teórie o osobnostných rysoch a o tom, ktoré rysy sa vyskytujú súčasne
2. vytvárame si vlastné osobné teórie o druhých – osobné konštrukty
3. je dôležité, ako získavame prvé informácie o ľuďoch – a prvé dojmy môžu ovplyvniť správanie.
4. kategorizujeme ľudí a pri ich posudzovaní používame stereotypy.

1. Implicitné teórie osobnosti
Predpokladáme, že ten, kto má určitý povahový rys, má aj niekoľko ďalších, ktoré sú s ním spojené. Navyše považujeme niektoré osobnostné rysy za dôležitejšie než iné. (pr. ak vnímame niekoho ako dobromyseľného, predpokladáme, že je aj obľúbený a má rád srandu)

2. Osobné konštrukty
Ľudia si tvoria vlastné teórie o tom, akí sú ostatní. Tieto teórie majú podobu bipolárnych konštruktov. Budujeme si ich na základe skúseností. U každého je to individuálne a jedinečné – idiografický prístup (opak je nomotetický). Napr. ak sa viacerých ľudí spýtame, čo je protiklad agresívneho, každý povie niečo iné.

3. Efekty primarity
Prvá informácia, ktorú dostaneme o človeku, môže do značnej miery určovať, aký dojem si o ňom vytvárame. Tohto prvého dojmu sa ťažko vzdávame, hlavne ak je negatívny. Zrejme to súvisí s tým, že väčšina ľudí nemá dané nežiadúce charakteristiky, chápeme ich ako výnimočné a preto sú pre nás lepším zdrojom informácií o „skutočnej“ povahe človeka než bežnejšie, sociálne prijateľné dojmy.

4. Stereotypia
Klasifikácia ľudí podľa vopred daných kritérií na základe povrchných charakteristík – napr. farba pleti, sexuálna orientácia, pohlavie.

Implicitná teória osobnosti versus stereotypia:
k vlastnostiam, o ktorých vieme si dopĺňame vlastnosti, ktoré sa s nimi obvykle vyskytujú versus vôbec neberieme ohľad na to, aký človek v skutočnosti je

KULTÚRNE KONTEXTY

2008-09-30T13:23:00.001-07:00

4. Sebapoňatie

Dôležitou súčasťou sebapoňatia je sociálne porovnávanie, ktoré prebieha vo vzťahu k významným osobám referenčnej skupiny a spätná väzba, ktorú dostávame od druhých. Ľudia sa učia interpretovať sociálne prostredie a internalizujú jeho normy, hodnoty a kultúrne vzorce pre prijateľné správanie. To sa deje prostredníctvom jazyka.
„Ja“ = séria rolí

1. Sebaúcta
rozlišujeme:
sebaobraz – prostý obraz, ktorý majú ľudia o sebe
sebaúcta – je hodnotiacou zložkou sebapoňatia a zahŕňa internalizované sociálne súdy a úsudky.
Závisí od pozitívnej spätnej väzby.
Osobnú sebaúctu podporuje výchova detí, ktorá obsahuje prvky úcty, jasné definovanie hodnotových kritérií a nárokov, a vedenie k samostatnému riešeniu problémov.

2. Kultúrne kontexty Jástva (pr. Číňanka sa zamilovala do diplomata pracujúceho v Číne)

1. Západná spoločnosť – pre mnoho ľudí znamená každodenné odcudzenie a anonymita psychologickú záťaž, ktorú ťažko zvládajú. Chýba im ľudský kontext, ich spolupatričnosť s rodinou, susedmi, či sociálnou triedou – je to dôležitá súčasť bytia. Prianie niekam patriť, napr. sekty cirkvy
Západná spoločnosť je silno pluralitná – obsahuje mnoho subkultúr a kultúrnych skupín, ktoré nemusia uznávať tie isté hodnoty aké sú oficiálne deklarované.

2. africká filozofická tradícia– chápe „Ja“ ako pevne umiestnené vnútri kolektívneho „Ja“ kmeňa, čo je aj súčasťou tradičného afrického vzdelávacieho systému. Individualizmus sa tu chápe ako znak nezodpovednosti a vlastne aj nekultúrnosti.
Západný a africký pohľad na podstatu sveta je zásadne odlišný:
- prežitie najsilnejších vs. prežitie kmeňa
- vláda nad prírodou vs. súlad s prírodou

3. hinduistická koncepcia „Ja“
a) neoddeliteľnosť prvého Ja od Boha. Jednota átmanu (vnútorné Ja) so všehomírom – božstvom. Toto najvnútornejšie Ja je možné dosiahnuť len cez meditáciu a sebaovládanie.
b) vedomá interakcia s druhými ľuďmi – samsára

4. japonská kultúra
jastvo je tam úzko spojené so sociálnou interakciou a so sociálnymi vzťahmi. Deti sú vychovávané k tomu, aby si uvedomovali vplyv svojich činov na druhých. Kto sme a za koho sa považujeme, súvisí s kultúrou, v ktorej sme vyrástli a so sociálnym prostredím, v ktorom sa nachádzame

KULTÚRNE KONTEXTY

2008-09-30T13:22:00.002-07:00

3. KULTÚRNE KONTEXTY

1. Etnocentrizmus

Psychológia sa zameriava len na úzky výsek ľudskej skúsenosti – na Severoameričanov strednej vrstvy. To môže skresliť predmet skúmania a spôsobiť, že výsledky nemajú platnosť pre všetky typy a podoby ľudskej skúsenosti. Mnoho psychológov dnes študuje sociálne procesy v kontexte viacerých kultúr.

2. Efekty experimentátora

V psychologickom experimente aj v reálnom svete pôsobia 2 dôležité spoločenské mechanizmy:
1. efekt experimentátora – ide o to, ako môžu presvedčenia a predstavy experimentátora v psychologickom výskume ovplyvniť správanie respondentov (pokus s hlúpymi a múdrymi krysami v bludisku)
- prejaví sa tu sebasplňujúca predpoveď – predpovedaním toho, čo sa stane, experimentátor nevedomky spôsobí, že výsledky zodpovedajú jeho očakávaniu
- teória nálepkovania – nálepka sa stáva skutočnosťou, lebo okolie jedná tak, ako keby bola pravdivá
- prevencia – dvojitá kontrola naslepo – ani experimentátor ani pokusná osoba nepoznajú hypotézy (etický problém – niekedy sú pri tom účastníci výskumu klamaní)

2. charakteristiky požiadavky – ľudia sa správajú úplne inak než v normálnom živote keď vedia, že sa zúčastňujú psychologického experimentu. Robia to, čo sa od nich podľa ich názoru očakáva.

3. Výskum podľa novej paradigmy

- V sociálnej psychológii sa do popredia dostáva záujem o sociálnu kogníciu – to, ako ľudia vnímajú okolité dianie, čiže výskumy sa už nerobia v laboratóriu, ale vo vonkajšom svete.
- základnou jednotkou je analýza epizódy (celistvá postupnosť činov a činností) a dianie v nej a analýza výpovedí ľudí o okolitom dianí.
- v popredí je akčný výskum – experimentátor sa zmieri s tým, že situáciu ovplyvní a potom skúma podstatu tohto vplyvu a ostatných sociálnych procesov, ktoré tam prebiehajú

Kontexty sociálnych vzťahov

2008-09-30T13:22:00.001-07:00

3. Sociálne schémy

Sociálne vedomosti sú uchovávané v celistvých, pružných rámcoch, ktoré riadia správanie a poznávanie. Sú to:
1. scenár
2. schéma rolí – rámce, ktoré používame pri jednaní s ostatnými v súvislostiach určitého spoločenského vzťahu – napr. učiteľ, ktorý hovorí so žiakom, policajt, ktorý hovorí s občanom
3. schéma osoby – obsahuje naše chápanie človeka, ktorého lepšie poznáme – napr. predstavy o tom, čo (ne) má rád.
4. sebaschéma – predstava, ktorú máme sami o sebe
Schéma je len hypotetický konštrukt, v skutočnosti neexistuje. Napomáha nám rozumieť podstate vecí.

4. Sociálna identita

Dôležitým zdrojom informácií o nás samých a o tom ako nás vidia druhí, je skupina rovesníkov (dôležitá najmä v adolescencii), ale naše a ich ciele môžu byť odlišné.

1. Referenčná skupina – skupina ľudí, ktorých chovanie považujeme za správne a preto nám slúži ako vzor.
2. Sociálna identifikácia – identifikujeme sa so sociálnymi skupinami, ku ktorým náležíme a táto identifikácia určuje náš prístup k interakcii s druhými ľuďmi. Vnímanie ľudí na základe ich členstva v skupine je základnou súčasťou ľudského myslenia a spôsobuje aj formovanie spoločenských noriem a existencie stereotypov a predsudkov. Sociálna identifikácia sa spája s 2 základnými ľudskými pohnútkami:
1. tendencia zoskupovať veci do kategórií (ľudí do in a out skupín)
2. vyhľadávanie všetkého, čo posilní našu sebaúctu a umožní nám teda zmýšľať o sebe dobre

Kontexty sociálnych vzťahov

2008-09-30T13:21:00.000-07:00

1. Otázka: Kontexty sociálnych vzťahov

Sme spoločenské bytosti, stýkame sa s inými ľuďmi – pohybujeme sa teda vo fyzických, sociálnych a kultúrnych kontextoch a každý z nich nás ovplyvňuje.

1. FYZICKÉ KONTEXTY
- napr. stres v tlačenici, jemné náznaky mocenských pozícií v architektonickom riešení kancelárií, či triedy
- štúdiom ich pôsobenia na správanie ľudí sa zaoberá psychológia životného prostredia.

2. SOCIÁLNE KONTEXTY

1. Scenár
Sociálne správanie má často podobu plánovitých postupností, ktoré regulujú správanie a umožňujú nám očakávať priebeh udalostí, podobne ako v scenári divadelnej hry.
(Obedujeme v reštaurácii – my + priatelia + čašník + barman – v každom okamihu každý vie, čo má asi očakávať a ako sa správať. Všetko sa odohráva zavedeným spôsobom)

2. Role
- Vo svojom spoločenskom živote na seba berieme úlohy, ktoré nám predpisujú, ako sa máme správať k iným ľuďom (roly dlohodobé – týkajú sa rodinných vzťahov, napr. syn, rodič, partner; roly krátkodobé – napr. cestujúci v autobuse)
- Roly sú vždy recipročné – odohrávajú sa v pároch – svoju rolu vždy hráme vo vzťahu k inej osobe.
- Roly sa postupne internalizujú a nakoniec sa stávajú súčasťou vlastného Ja, súčasťou osobnosti.
- Roly sa učíme sociálnym učením. To, čo sa naučíme nemusíme hneď využiť. Zachováme sa podľa toho až vo vhodnej situácii. Dôležitú úlohu tu zohrávajú imitácia (napodobenie) a modeling (preberanie vzorov)

Psychológia osobnosti

2008-09-30T13:20:00.004-07:00

Teórie osobnosti – rozoznávame tri základné prúdy: dynamický, behaviorálny, humanistický,
Dynamický prístup a osobnosť – Freud definoval psychoanalýzu ako vedu o nevedomí a v širšom zmysle ako teóriu dynamiky osobnosti, ID – základné biologické pudy, riadi sa princípom slasti, , EGO – riadi sa princípom reality, rozhoduje ktoré správanie je vhodné a ktoré impulzy budú uspokojené a kým spôsobom, SUPEREGO – vyhodnocuje ktoré činy človeka sú dobré a ktoré zlé, predstavuje hodnoty a požiadavky spoločnosti, riadi sa princípom dokonalosti, Oidipovsky komplex u chlapcov a Elektrin komplex u dievčat vyjadruje vzťah dieťaťa k rodičovi opačného pohlavia, Vývin osobnosti – orálne štádium prebieha v prvom roku života, cmúľanie prstov, análne štádium, falické, latentné, genitálne,
Behaviorálny prístup – je to veda o správaní, zakladateľ je Watson, Pavlov teória klasického podmieňovania, patrí sem aj Skinner, teória sociálneho učenia ja nástupcom behaviorizmu, ktorý prevládal v prvej polovine 20 storočia, stúpenci Dollard a Miller, zameriavajú sa na operačné podmieňovanie, neskôr teória neobehaviorizmu poskúšali sa vysporiadať s existenciou vzorca S- R a upravujú ho na S O R
Humanistický prístup – predstavitelia Rogers, Maslow, May, Rogers pokladá za najdôležitejší pojem ja – self, self sa skladá zo všetkých myšlienok vnemov a hodnôt ktoré charakterizujú ja, obsahuje čo som a čo dokážem, Maslow za najvyšší motív pokladá sebarealizáciu, je možné ju naplniť až po uspokojení všetkých ostatných potrieb, vlastnosti sebarealizujúcich ľudí – účinne vnímajú realitu a sú schopní tolerovať neistotu, akceptujú seba a druhých ľudí, sú spontánny v myslení a správaní, sústreďujú sa skôr na problém ako na seba, majú zmysel pre humor, nazerajú na život z objektívnej stránky, Maslow odporúča správanie ktoré vedie k sebarealizácii: prežívajte život ako dieťa s plným ponorením a sústredením, skúšajte niečo nové, pri hodnotení načúvajte vlastným pocitom, buďte poctivý, pracujte usilovne na tom pre čo ste sa rozhodli,