Formy náboženského prežívania

Formy náboženského prežívania (bežné formy náboženského prežívania, mimoriadne náboženské zážitky – všeobecná charakteristika, zjavenie a posadnutosť, entuziastické zážitky, glosolalie, meditačná mystika, techniky navodzovania náboženských zážitkov)

Formy prežívania, ktoré teraz preberieme, nie sú obmedzené na náboženský život, aj keď niektoré z nich náboženstvo jedinečne kultivuje. V každom náboženstve tvoria niektoré z nich charakteristický tvar, konfiguráciu. Každá z týchto konfigurácií má svoje centrum (napr. ústredným zážitkom kresťanstva je láska).

V nasledujúcom výklade sa oprieme o popis „základných foriem náboženského prežívania.
– Úcta- v tomto cite je možné rozoznať bázeň, obdiv, túžbu. V náboženstve je úcta základným zážitkom ktorý je „substrátom všetkého náboženského prežívania“
– Strach – tento cit ostáva, ak zmizne z úcty obdiv a túžba. Moderný človek vie, čo je strach z božstva, ak je prepadnutý v prírode prudkou búrkou.
– Viera a dôvera – tento postoj uisťuje veriaceho o Božej dobrote a ochote pomôcť.
– Nádej – viera uprená do budúcnosti, zvlášť prežívaná vtedy, keď je potrebné odvážne „skočiť“ do neistoty.
– Láska – je najprednejšou zo základných náboženských zážitkov
– Pokoj – stav vnútorného kľudu. Je však rozdiel medzi pokojom ku ktorému vedie oslobodenie od žiadostivosti a ktorý speje k nirváne – a medzi pokojom v kresťanstve, ktorý je daný istotou odpustenia hriechov.
– Radosť – má široké spektrum – od pokojnej radosti počas meditácie, cez veselosť na svadobnej hostine.
– Pokora – je prítomná tam, kde sa veriaci skláňa pred božským Panovníkom a prežíva svoju malosť v porovnaní s jeho mocou.
– Sloboda – patrí k základným túžbam každého človeka.

Formy náboženského prežívania
Pokiaľ ide o formy náboženského prežívania uvádza sa rozlíšenie na:
1.) zážitky potvrdenia – „pociťovanie“ či „poznanie“ pravdivosti vlastného presvedčenia; možno ho rozdeliť na: a) celkový pocit posvätnosti
b) uvedomenie si prítomnosti božstva

2.) zážitky odpovedania – aj božstvo si všíma jednotlivca; člení sa na skúsenosť:
a) spásy (božstvo dá jednotlivcovi spásu)
b) zázraku (jedinec má skúsenosť vypočutej modlitby

3.) zážitky extázy – zahrňuje hlboký pocit vzájomnej blízkosti jednotlivca a božstva

4.) zážitky zjavenia – jednotlivec dostáva správu o želaniach božstva a to pomocou vízii, hlasov. Rozlišuje sa zjavenie ortodoxné – pravé zjavenia zhodné s teológiou a heterodoxné – falošné zjavenia protirečiace teologickým tvrdeniam.
Uvedená klasifikácia sa týka stretnutia s dobrým božstvom. Podobná však platí aj pre „diabolskú náboženskú skúsenosť“ v ktorej dochádza aj k posadnutosti.

Mimoriadne náboženské zážitky
Možno povedať, že medzi bežnými a mimoriadnymi zážitkami neexistuje ostrý predel, jednoznačná hranica. Mimoriadne zážitky sa môžu dostaviť spontánne. Subjekt bol nimi nečakane prepadnutý; takéto prepadnutie zážitok zosilňuje a je považovaný za doklad jeho pravosti, alebo nadprirodzenosti. Môžu byť aj výsledkom dlhodobého úsilia, napríklad dlhoročné mníšske meditácie spojené s prísnou askézou.

Psychologický výklad mimoriadnych zážitkov sa spravidla opiera o pojem zmenené stavy vedomia. Grom rozlišuje dva mechanizmy na základe ktorých dochádza k zmenám vedomia.
Ide o oslabenie a vymiznutie:
a) vedomej aktivity Ja
b) vedomie Ja, ako oddeleného od ne Ja

Zjavenie a posadnutosť
Zjavenie – (čo je zjavenie, viď vyššie 4 bod)
Ak je zážitok zjavenia silný, môže sa na ňom podieľať viac zmyslových modelov, subjekt môže mať zážitky vizuálne, taktilné (vznikajúce pri dotyku). Subjekt môže mať taktiež istotu, že mu bolo niečo povedané, pretože žiadny hlas nepočul a víziu nemal – príslušný obsah sa vynoril v neverbálnej podobe. Takto nezriedka prehovorí svedomie.

Ak vrah, resp. psychiatrický pacient, vysvetľuje svoj čin tým, že mu ho Kristus nariadil, nemusí ísť o lož, mohol mať skutočne halucináciu, ktorá vyjadrila prianie, aby obeť bola mŕtva, pacient by však neuniesol vedomie, že si nič takého nepraje. Otázku, ako konal pacient, rieši niekedy súdny znalec.

Pomerne častý je dojem, že „niekto je tu“: prítomným mohol byť napríklad duch predka, ktorý varoval pred pokušením. Zážitky toho typu – niekedy s náboženským, niekedy s iným obsahom, sa často objavujú pri silnom vzrušení, v situácii ohrozenia (napríklad pomocné zjavenie strážneho anjela) a pod.

Posadnutosť – Hovoríme o nej, ak je jedinec svojimi zážitkami, ktoré chápe ako navodzované z vonku, prípadne démonom, ktorý ho „obsadil“, trýznený. Psychické procesy, ktoré prebiehajú mimo kontrolu jeho vedomia, môžu viesť ku konaniu, s ktorým nesúhlasí, ale nemôže mu zabrániť. Kňaz môže mať ťažkosti, ak ide určiť, či v danom prípade ide o nadprirodzený démonický jav, alebo o jav prirodzený. V tomto prípade je na mieste exorcizmus, v druhom terapia.

Entuziastické zážitky. Glosolália.
– sú charakterizované nadšením, ktoré sa navonok prejavujú hlasovo (výkrik), motoricky (mávanie rukami, spontánne poskakovanie, voľný tanec). Podobné zážitky konania, ktoré často pozorujeme na zhromaždeniach skupín, možno psychologicky vysvetliť disociačným vyviazaním psychických procesov zo sféry vedomia. Ak sa dostanú tieto procesy do sféry vedomia, vzniká v ich nositeľoch dojem, že sú naviazaný duchom. Vyradiť z hry vlastné Ja a plne sa vystaviť pôsobeniu Ducha je v tomto type spirituality deklarovaným zámerom a vedomou snahou: ide o to, dať v sebe priestor „teraz a tu“. Týmto mechanizmom možno vysvetliť plné uzdravenie pri duševných poruchách.

Najznámejším a najbežnejším prejavom entuziastickej spirituality je glosolália – hovorenie jazykmi, považované za dôkaz toho, že hovoriaci bol naplnený Duchom. Ide o vyslovovanie reťazcov slabík tvorených náhodne. Tento jazykový prejav sa nepodobá žiadnemu inému živému ani mŕtvemu prirodzenému jazyku. Podľa psychologických výskumov, pri pokojnom type glosolalikov sa nezistili žiadne psychopatologické prejavy.

Meditačná mystika
Meditácia – zámerné navodený stav telesného a duševného pokoja, za účelom ponorenia sa do vlastného vnútra. Vyznačuje sa prerušením komunikácie s vonkajším svetom.
Meditáciu poznáme:
– obrazná: meditácia s otvorenými očami, ktorá je vhodnou prípravou na vnútorné nazeranie.
– netematická: kde dôležitým prvkom je regulácia dýchania
– biblická: navodzuje proces vnútornej osobnej očisty
– kontemplácia: najvyššia forma meditácie v kresťanskej tradícii, ako vnútorné nazeranie zamerané na postavu, alebo udalosť z Biblie.

Cieľom meditácie, je maximálne priblíženie k Bohu. Dve základné stratégie pri tom spočívajú
a) vo vyprázdňovaní mysle
b) v naplňovaní mysle obsahmi, ktorým je prikladaný najvyšší význam. Tí, ktorí praktizujú meditáciu, či už kresťanskú, budhistickú, alebo inú, často referujú o zážitku mystickej blaženosti. Mystický zážitok – predstavuje vrcholnú formu náboženského prežívania. Podľa teológie sa uskutočňuje mimoriadnym zásahom Boha.

Rozlišujú sa tri základné formy mystiky:
1.) prirodzená
2.) monistická
3.) teistická

Mysticizmus predstavuje subjektívny zážitok človeka, ktorý vníma akúsi kozmickú silu, ktorá ho prevyšuje.
Mystický zážitok má tieto charakteristiky:
– nevysloviteľnosť – mystik má ťažkosti s rozprávaním o prežitých stavoch
– noetickosť – pocit, že získal iné znalosti, napríklad o tajomstve Svätej Trojice, ktoré pred tým nemal
– krátke trvanie – i keď dôsledky môžu byť trvalé
– pasivita – mystik cíti, že je uchvátený nejakou mocou, jeho pohyby nie sú výsledkom jeho vôle

V súvislosti s mystikou, treba ešte uviesť víziu – čiže postihovanie takých osôb, ktoré sú nedostupné normálnemu videniu. Teológia rozlišuje: vízie 1. stupňa – vizionár vidí postavu P. Márie ; vízie 2. stupňa –to sú vízie v predstavách, vznikajú pôsobením príčiny, ktorá je mimo vizionára a vízie 3. stupňa – poznávací proces sa uskutočňuje výlučne v mysli, napr. vízie sv. Trojice u sv. Ignáca.
Extáza – umelo navodený zážitok individuálneho odosobnenia sa (napr. drogami)

Techniky navodzovania náboženských zážitkov
Techniky navodzovania zážitkov môžu byť použité bez toho, aby si ten, kto je ovplyvňovaný, bol toho vedomý: to platí najmä u detí. Inokedy subjekt súhlasí s tým, aby bol ovplyvňovaný, sám sa na tom podieľa. Býva tomu tak najmä v prípade meditačných techník. Niektoré z techník, ktoré budú popísané, sa požívajú v katechéze či v pastorácií, niekedy aj v mimo náboženskej sfére; nás však budú zaujímať psychologické mechanizmy.

1. Spojenie poskytovaných informácií s apelom na citové nabité motívy.
Príklad: Podávanie mýtických či historických príbehov a vieroučných zásad sú „aktualizované“ tým že, a) subjekt je vedený k tomu, aby si pripomenul niečo , za čo vie byť hlboko vďačný b)je vedený k vysporiadaniu s vlastnými pocitmi viny, smútkom. To čo by ostalo len na rovine intelektuálnej, je za týchto okolností spojené so zážitkom, ktorý môže byť intenzívny.

2. Navodzovanie citových a kognitívnych očakávaní.
Subjekt je poučený, aké citové zážitky môže očakávať v nastavajúcej situácií. Počúvanie hudby, tichá meditácia, stretnutie s mníchom, účasť na rituáli a pod., môže spôsobiť dojatie, alebo obdiv, tiež povzbudiť k určitému rozhodnutiu – alebo naopak k pohŕdaniu či pocitu menejcennosti. Čo a ako silno bude prežívané, možno poučením ovplyvniť. Často stačí všeobecný apel na uvoľnenie a otvorenie sa vlastným citom, pričom rámec celého diania – usmerní konkrétne citové očakávanie.

3. Repetitívna koncentrácia.
Existuje množstvo praktík podporujúcich náboženský zážitok – napríklad mechanické opakovanie určitých formúl, napr. mantier, alebo modlitieb. Grom popisuje tzv. Ježišovu modlitbu, ktorá sa realizuje vo vnútri reči, pričom nádych je spojený so slovami „Pane Ježišu Kriste“ a výdych so slovami „zmiluj sa nad do mnou“. Táto modlitba sa opakuje znovu a znovu, pričom môže viesť k silným citovým zážitkom.

4. Koncentrácia uvoľňujúca myseľ.
Orientálna meditácia, ktorú prevzal i Budha, je často zameraná na vnímanie dychu, tepu, ktorému je venovaná výlučná pozornosť a ku ktorému sa meditujúci vráti, kedykoľvek si uvedomí, že prežíva niečo iné.
Jezuitský majster meditácie de Mello – hovorí príbeh iného jezuitu, ktorý poprosil hinduistického guru, aby ho zasvätil do umenia modlitby. Guru mu povedal: „sústreď sa na svoje dýchanie“. Priateľ sa sústredil na dýchanie asi 5 minút. Potom guru povedal: „vzduch, ktorý dýchaš je Boh“. Vdychuješ a vydychuješ Boha. Uvedom si to a uvedomuj si to stále. Môj priateľ si výrok teologicky prispôsobil a tak sa ním riadil niekoľko hodín denne. Zistil, že modlitba môže byť rovnako jednoduchá ako nádych a výdych.

5. Hudba a spev – pôsobia na náboženské zážitky veľmi silno. Navodzujú radosť, smútok, pokoj, dojatie. Do určitej miery je toto pôsobenie ovplyvnené hudobným vzdelaním, môže byť však zakotvené i geneticky: v hudbe a speve sa ozývajú niektoré zvuky, ktoré v dobe, kedy sa formovali naše inštinkty, mali určitý signálny význam (dobrá správa, naliehavá výzva, varovanie).