Náboženská morálka

Náboženská morálka. Hriech a vina, odpustenie, svedomie (dobro, zlo a mravnosť, morálny vývoj, popis a výklad fenoménu svedomia, popis a výklad fenoménu viny, druhy viny a spôsoby zaobchádzania s vinou)

Dobro, zlo a mravnosť
Náboženstvo je spravidla pokusom riešiť problém zla.
Ide pri tom o dve témy:
1.) hľadá sa odpoveď na otázky prečo vôbec zlo existuje, odkiaľ sa zlo vzalo, a ako bude prekonané
2.) druhý aspekt problému spočíva v otázke, ako sa so zlom vyrovnať, uniknúť mu.

Hlbší pohľad na problém zla však ukáže, že zlo a (dobro) je plodom náboženstva. Zviera sa môže chovať veľmi sebecky voči inému zvieraťu. Zákon, ktorý bol od počiatku posvätný – odlišuje dobro a zlo. To že sa trápime problémom zla a upíname sa k dobru ja jadrom náboženstva. Ako ukazuje skutočnosť spirituálny zážitok stimuluje mravný postoj a konanie.

V kresťanstve je náboženský zážitok spojený s mravnosťou veľmi úzko. Kresťanstvo ponúka chápanie vzťahu medzi mravnosťou a náboženským zážitkom. Kresťan sa upína k dobru a so zlom zápasí, aby prispel k jeho zničeniu, zatiaľ čo satanista sa s ním identifikuje. Iné riešenie ponúka budhizmus: zlo je klam, ktorému je možné uniknúť. Preukazovanie dobra druhým nepomáha, pretože svoju karmu musí niesť každý sám. Stratégia náboženského zápasu so zlom spočíva predovšetkým v konaní dobra, v hľadaní správnej cesty.

Morálny vývoj
Sú dve najznámejšie teórie morálneho vývoja a to podľa Piageta a podľa Kohlberga.
J. Piaget – sformuloval myšlienku o dvojakom type morálky na základe pozorovania detskej hry:
– štádium heteronómnej morálky – v ktorom je dieťa presvedčené, že dobré je to, čo je v zhode s požiadavkami a pravidlami dospelých: čo nezodpovedá mierke dospelých je zlé.

– štádium autonómnej morálky – významným rysom je tu spolupráca detí medzi sebou. Autonómna morálka sa vyvíja vtedy, keď je jedinec schopný takého rešpektu, že sa v ňom objavuje požiadavka jednať s druhými tak, ako by chcel, aby on jednal s ním.

Kohlberg – rozlíšil tri úrovne, na ktorých sa morálny vývoj odohráva.
Každá z nich je rozdelená do dvoch štádií:
Úroveň predkonvenčná:
– Štádium prvé: Orientácia na trest a poslušnosť – každá činnosť, ktorá sa trestá je zlá. Konanie je určované strachom z trestu.

– Štádium druhé: Inštrumentálne-relativistická orientácia – vyznačuje sa uspokojovaním vlastných niekedy aj cudzích potrieb.

Úroveň konvenčná:
– Štádium tretie: Orientácia na súhlas k určitej osobe – správnosť konania určuje súhlas druhých.

– Štádium štvrté: Orientácia na právo a poriadok – autorita, zachovávanie sociálneho poriadku tvorí orientačný rámec. Charakteristické pre človeka v tomto štádiu je lipnutie na presnom dodržaní litery zákona.

Úroveň postkonvenčná:
– Štádium piate: Orientácia na zákonné správanie a spoločenskú dohodu – významným bodom je konsenzus. Právo je otázkou meradla hodnôt a názorov. Mimo zákona sa povinnosti zakladajú na voľnej dohode.

– Štádium šieste: Orientácia na všeobecne platné etické princípy – významnú úlohu zohrávajú individuálne zásady, vychádzajúce zo zásad univerzálnych.

Popis a výklad fenoménu svedomia
– svedomie má veľmi významnú úlohu v myslení a rozhodovaní človeka
– psychológia náboženstva analyzuje svedomie vzhľadom k náboženskému prežívaniu a rozoberá funkciu, štruktúru a zrelosť svedomia
– z psychologického hľadiska svedomie je akési vnútorné posudzovanie hodnoty vlastných činov človeka. Uschopňuje človeka cítiť zodpovednosť za vlastný život.
Rozlišujú sa tri zložky svedomia:
1.) obsah (morálny predstavy – vedomosti o dobre a zle)
2.) uplatnenie ( aplikácia morálnych princípov na konkrétnu situáciu)
3.) zážitok (prežívanie varovania, pobádania, alebo výčitiek)

Z vývinovo-psychologického hľadiska je výsledkom procesu zvnútorňovania vonkajších hodnôt a zameraní, ovplyvňované štýlom výchovy, ako aj citovou klímou v rodine. K zvnútorneniu noriem a hodnôt – a tak ku vzniku svedomia dochádza identifikáciou s človekom, ktorý ma u subjektu (spravidla u dieťaťa) veľkú autoritu, ktorý je milovaný. Svedomie dieťaťa je vernou kópiou svedomia modelu: nezáleží tak na tom, aké normy a hodnoty model chce vštiepiť dieťaťu, za aké konania ho odmeňuje či trestá, ako na tom, čo sám skutočne rešpektuje, za aké konanie máva výčitky svedomia. V neskoršom živote, človek na základe skúsenosti dopĺňa a upravuje systém hodnôt, ktorými sa jeho svedomie riadi.

Deprivácia svedomia
– sa prejavuje v zníženom pocite zodpovednosti voči iným, v chýbajúcom pocite viny. Dokazujú to výskumy medzi kriminalitou a svedomím.
Súčasná katolícka teológia považuje svedomie za miesto stretávania s Bohom, za poslednú záväznú normu, ktorá však vyžaduje formáciu. Dôvodom je skutočnosť, že svedomie sa môže mýliť. Vidno to z toho, že u rozličných ľudí v rámci tej istej spoločnosti je svedomie odlišné a jednotlivci zo spoločnosťou uznávaného pravidla uznávajú výnimky.
Háčik je v tom, že so svedomím je možné akoby zjednávať. Človek hľadá dôvody, prečo svedomie nepočúvnuť. Svoje výčitky svedomia po porušení istých zásad sa snaží nejako vydržať, možno aj ľutuje a spolieha sa, že odpustenie jeho nepohodu vyrieši.

Zdravé svedomie

– k zdravému svedomiu patrí určitá miera starostlivosti pri preskúmavaní vlastných činov, ich následkov. Dobre to vyjadruje výraz – spytovať svedomie. Superego – má mať primeranú silu a prísnosť, aby vyvážilo naliehavosť pudových želaní, ktoré nemôžu byť všetky uspokojené. Superego – môže byť príliš silné a kruté, zvlášť ako dieťa dostáva určitý typ náboženskej výchovy. Duchovný život človeka, je potom nadmerne sústredený na tému hriešnosti a pripomína svojimi prejavmi obsedantno-kompulzívnu neurózu. Pacienta prenasledujú myšlienka ako napr. obava, že nejakým nedopatrením spôsobí nešťastie a bude potrestaný Bohom. Tieto myšlienky môžu mať podobu nutkavých impulzovv, ktoré spočívajú v tom, že sa pacient niekoľko krát opakovane vracia, aby sa presvedčil, že zamkol, sto krát za deň si umýva ruky a pod. – vždy pri tom poľaví na chvíľu jeho úzkosť.

K presvedčeniu, že sa ťažko previnil, môže človeka priviesť i chorobná endogénna depresia. Obvinenie, ktoré proti sebe pacient vznesie má povahu bludu. Nešťastie, ktoré sa pacientovi prihodí, napr. ťažký úraz, ktorý prijíma ako zaslúžený trest.

Popis a výklad fenoménu viny
Z psychologického hľadiska možno fenomén viny definovať ako subjektívne presvedčenie vzťahujúce sa k minulosti, v ktorom si jedinec myslí, že niečo zavinil; trpí výčitkami svedomia a očakáva trest, resp. má túžbu napraviť škodu. Predpokladom viny je sloboda a zodpovednosť.

Zdroje pocitu viny
Výchova v rodine a vplyv rodičov. Rodič – prehnane kritický, ktorý na všetkom, čo dieťa urobí, nachádza chybu, vypestuje u dieťaťa pocit previnilosti za to, že nie je schopné urobiť nič správne a nič podľa predstáv rodiča. Rodič tiež môže dieťa zaťažiť vinou aj prílišnou zhovievavosťou. Napríklad v prípade postihnutého dieťaťa v snahe uľahčiť jeho situáciu prehliada jeho drobné previnenia a odpúšťa trest, ktoré jeho zdravý súrodenec v takej istej situácii musí podstúpiť. Tým v dieťati môže narastať pocit previnilosti nielen za nepotrestané prekročenie pravidiel, ale tiež za nemoc, ktorá spôsobuje túto nespravodlivosť.

Súdy z okolia. Patria sem rôzne spoločenské predsudky. Napríklad pod vplyvom spoločenského očakávania sa má každá žena vydať, a pokiaľ sa nevydá, je to prejav sebectva – tak vzniká v mnohých ženách silný pocit viny, ktorý súvisí s porovnávaním sa s inými.

Náboženstvo. Jednou zo situácií, v ktorých náboženstvo môže vyvolať pocit viny, je choroba. Ľudia prichádzajú s dobrým úmyslom povzbudiť chorého k nádeji skrze zázrak viery, dúfajú v silu modlitby. Chorý môže prepadnúť pocitu, že ak Boh nekoná zázrak, potom je jeho viera nedostatočná. Myslí si, že ho Boh chorobou trestá.

Druhy viny
Vina v zmysle morálnom – morálka založená na povinnostiach. Ak morálne pravidlá nie sú dodržané, potom nastupujú pocity viny.
Vina v zmysle existenciálnom – vina, ktorú každý človek cíti voči sebe, pretože sa v ňom skrývajú impulzy, sily, ktoré nemôže svojou vôľou zvládnuť.
Falošný pocit viny – je vyvolaný spoločnosťou, vonkajšími tlakmi. Dá sa spojiť s vinou z nenaplnenia povinností.
Skutočná vina – je to vina, ktorá plynie z vedomia, že nevyužívame dary, ktorých sa nám dostalo – nie sme sami sebou, ale napodobňujeme iných. Je to aj vina, ktorá pramení z naozaj rozdeleného života, v ktorom človek neuznáva svoje vlastné hriechy.
Kvantitatívna vina – je vystihnutá výrokom „urobil som chybu“
Kvalitatívna vina – vystihuje ju výrok „som človek hriešny“. Objavuje sa u človeka pri silnom zážitku „vnútorného šoku z osobného stretnutia s Bohom“.
Vedomá vina – je vlastne vinou uvedomovanou
Vina nevedomá – je spojená spojená s udalosťami, ktoré boli vytesnené a s nimi aj pocity viny. Môže byť spojená s agresiou obrátenou proti sebe ( v podobe sebapoškodzovania)
Vina zdravá – vina, ktorú prežíva zdravý človek, nastupuje vtedy, keď sa prehrešil proti normám, zákonu, alebo povinnostiam.
Vina nezdravá – ide o pocity viny, ktoré nie sú adekvátne danému pochybeniu, alebo nastupujú takou silou, že musia byť označené, ako neurotické či psychotické.

Spôsoby zaobchádzania s vinou
Vina je trýznivým zážitkom, nie je ľahké ju uniesť. Presvedčenie, že za všetko sa musí platiť, je zakorenené hlboko v človeku – spája sa s neschopnosťou prijať odpustenie. Ak nie je vina odpustená – potom si vnútro žiada aj jej odčinenie. Je niekoľko foriem splácania viny:
sú to formy náboženské, profánne a patologické.

– Náboženské formy, kde sa zaraďuje predovšetkým spoveď. Ako ďalšie náboženské formy odčinenia viny možno spomenúť púte, asketický život

– Profánne formy – vo svete sa stretávame z rozličnými spôsobmi vykúpenia vín. Stretávame sa s charitatívnymi skutkami, ktoré sú nezištné. Stretávame sa tiež s vykúpením skrze prácu, čo môže byť spojené s útekom do práce, ktorá má zabrániť konfrontácii s vinou. Človek dúfa, že množstvom vykonanej práce zmierni pocity menejcennosti.

– Patologické formy – ide o také zaobchádzanie s vinou, ktorého výsledkom môžu byť rôzne psychické ťažkosti. Ide tu o zbavenie sa vlastnej viny tým, že ju jedinec presunie na niekoho, kto ju vlastne v podstate nespáchal.